Sociálna práca sa čoraz zreteľnejšie udomácňuje v každodennom živote našej spoločnosti – aspoň podľa počtu absolventov vysokých škôl to tak vyzerá – hoci v praxi je jej pramálo. Rovnako tak súčasť sociálnej práce – socioterapia. Myslím si, že by bolo nosením dreva do lesa zdôrazňovať alebo obhajovať význam a prínos socioterapie v narušených vzťahoch, resp. v nefunkčných vzťahoch. Jej rôzne podoby po celom Slovensku už spoznalo a spoznáva množstvo klientov v resocializačných zariadeniach, detských domovoch, domovoch dôchodcov, teda všade, kde je práca s narušenými vzťahmi a nefunkčnými sociálnymi systémami každodenným chlebíčkom. Je na škodu, že zatiaľ nemá zakotvenie v legislatíve a o svoje miesto na slnku musí bojovať. Myslím si, že rovnako, ako klinická psychológia a psychoterapia, aj socioterapia by časom mohla byť hradená poisťovňami, ale to je zatiaľ hudba budúcnosti, najmä však zrelosti a múdrosti poslancov (tých si ale volíme my, občania) a politikov. Zatiaľ však skúsenosť s politikmi a poslancami nie je práve ružová a neponúka veľa nádeje. Hoci vidíme, že voľby neprinášajú nápravu, dokonca častokrát práve naopak, ešte zhoršenie (napr.vláda Roberta Fica od r.2012 iba zhoršuje každodenný život občanov, podnikateľov, živnostníkov) a to aj vtedy, keď je vláda vlastne menšinová, pretože vo voľbách dostala iba čosi vyše 26% hlasov z celkového počtu voličov.

Ak sa pozrieme na Slovensko ako na jeden veľký sociálny systém, tak sa isto nezmýlim, keď poviem, že vzťahy v tomto systéme sú narušené, plné konfrontácie, arogancie, zosmiešňovania, urážok, klamstiev a pohŕdania. A politici túto atmosféru iba „živia“, pretože sú v centre pozornosti médií, ľudia vidia ich hašterenia a vzájomné súperenie, neraz nečisté, ba až zákerné a intrigánske. Výsledkom je klesajúca dôvera v to, že sa niečo môže zmeniť a že by mohlo prísť k náprave. Našťastie ešte stále nie rezignácia, čo potvrdili napr. prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil kandidát ponúkajúci spájanie a nie uprednostňovanie jedných na úkor druhých (R.Fico práve preto utrpel zdrvujúcu porážku). Aj napriek narušeným vzťahom v tomto „slovenskom sociálnom systéme“ je tu istý základ, na ktorom sa dá stavať a kde by socioterapia mohla efektívne pomôcť.

Socioterapiu ako súčasť sociálnej práce možno chápať aj v širšom meradle, pretože okrem nápravy neefektívneho správania jedinca a jeho sociálneho systému ponúka aj terapiu celých skupín. Systém sa stáva zrelší s každým zrelším jedincom, dokonca sa nám neraz v praxi v práci so skupinami potvrdilo, že jeden človek dokáže strhnúť ostatných a zmeniť „kurz“. Myšlienka, že zlo víťazí tam, kde dobro mlčí, ma opakovane privádza k otázke, čím to je, že dobro mlčí a mlčalo veľa razy v histórii a bolo treba veľkých obetí, veľa bolesti, aby sa začalo ozývať. Spytujem sa, či by sa naozaj nedalo urobiť niečo pre to, aby sa ozývalo ihneď, ako sa ozve zlo. Práve tu vidím veľké možnosti socioterapie a jej „podnože“ – sociatrie (liečba spoločnosti, prostredia, sociálnych systémov￿ podľa Morena1 je takáto liečba charakterizovaná tým, že za objekt terapeutických intervencií je považované ľudstvo ako také).

Výskumy sociálnej psychológie a rôzne prieskumy opakovane potvrdzujú (na internete sa ich dajú nájsť desiatky), že najväčšia strata energie v organizáciách vyplýva z nejasných medziľudských vzťahov. Ľudia sa väčšinu osobného aj pracovného času zaoberajú svojimi vzťahmi, pretože sú základom pre ich vnútornú spokojnosť a vnútorný pokoj. Každý chceme cítiť svoju dôležitosť, cítiť sa prijímaný vo svojom okolí a napĺňať tak svoje potreby bezpečia a lásky (prináležania), pretože dobré vzťahy sú predpokladom pre úspešné zaradenie sa do society. Dobré vzťahy sú základom pre kvalitu života jedinca, pretože mu umožňujú nachádzať zmysel a možnosti vlastnej seba-realizácie.

Súčasťou nášho života je však okrem rodiny, priateľov a práce aj život v spoločnosti v tých najširších súvislostiach. Riadime sa zákonmi, musíme ich rešpektovať, či už s nimi súhlasíme, alebo nie. Rozhodnutia politikov a poslancov zásadne vstupujú do našich životov, hoci to nie je priame zasahovanie. Pociťujeme ho najmä na vlastných peňaženkách, na byrokracii, mocenskom správaní sa úradníkov, na verejnej arogancii v médiách a, podľa môjho názoru, aj narastajúcej agresivite vo vzťahoch. Dokumentujú to rôzne „diskusie“ na sociálnych sieťach alebo pod blogmi, ktoré sa zvrhávajú na osobné útoky, osočovanie, zosmiešňovanie a urážanie a vôbec sa nevenujú danej téme. Emócie predbiehajú rozum a rozhodujú o správaní. Veľkým dielom k tomu prispievajú práve politici a činitelia verejného života. Keď si premiér alebo prezident dovolia v priamom prenose pred televíznymi divákmi takto sa správať, nemožno predsa očakávať, že tento vzor nezačnú preberať aj ďalší. Výchova je nastavená tak, že malé dieťa od momentu narodenia „vie“, že je zaradené do hierarchie vzťahov, že sú tu autority, ktoré vedia, majú pravdu, ochraňujú, trestajú, zakazujú a obmedzujú, ale aj objímajú, nakŕmia a pohladia. Tento hierarchický systém „zhora dolu“ nás sprevádza takmer po celý život. Keď skončí materská dovolenka matky, dajú nás do jaslí a škôlok, neskôr do základnej školy, po nej na strednú a niektorí ešte aj na vysokú, aby sme potom skončili v „systéme“ v práci, kde máme svojho priameho šéfa, ktorý má svojho priameho šéfa a ten zasa svojho… Prevažnú časť života tak strávime ako „podriadení“ a bolo by teda naivné myslieť si, že sa nenaučíme preberať vzory správania. Veď už malé dieť vie, čo má urobiť a ako sa zachovať, aby sa vyhlo rôznym sankciám a trestom, ako sa vyhýbať zodpovednosti. Mohol by to dospelý človek nevedieť? Naučíme sa rokmi, že keď sa budeme správať tak, ako naši „nadriadení“, tak všetko bude v poriadku. Nemusí nám síce mnohé vyhovovať, dokonca mnoho razy aj budeme iba predstierať, že sa tak správame a naučíme sa výborne klamať, ale bezpečie prijatia a dojem, že máme dobré medziľudské vzťahy, sú silnejšie, než slušnosť a statočnosť, možno aj čestnosť. Dôsledky sú alarmujúce. Väčšina mladých ľudí má aspoň minimálnu skúsenosť s drogami. Nepoznám vo svojom okolí rodinu, v ktorej by sa pri oslavách nepil alkohol. Malé dieťa od malička vidí, že dospelí si ho dávajú (dokonca je reklamovaný v TV), hoci ono ešte nemôže. Až na stužkovej, to už bude dospelé… Predtým si ho však potajme vyskúšali mnohí z nás a rodičia o tom ani len netušili a žili v domnení, že ich dieťa rozhodne nie… Neskôr sa pridáva marihuanový alebo iný joint…. Klamstvo sa stáva súčasťou života, je „normou“. Na jednej z univerzít v Trnave napríklad (a to mám priamo od študentov) je ponižovanie vo forme vykázania študenta za dvere z prednášky, keď vyjadril nesúhlas s prednášajúcim takou „normou“. Alebo neúčať prednášajúceho na prednáške a odkaz pre študnetov, že nepríde, lebo mu montujú kuchynskú linku, odpisovanie a podvádzanie na skúškach…. Toto je predsa bežné a hádam nikto nechce mojé slová spochybniť. Iba ten, kto pravdu vidieť nechce. Tu má socioterapia svoj priestor. Vstúpiť do vzťahov, vyjasňovať ich a napomáhať presnejšie a zreteľnejšie spoznávať, čím prispievam k tomu všetkému ja. Podporovať rast k slušnosti a statočnosti, nie ku klamstvu a arogancii.

Mám niekoľkoročnú skúsenosť s mladými ľuďmi, že po systematických encounterových skupinách sa začínal proces uvedomovania si svojho podielu na vlastnom živote a zároveň aj svojho podielu na tom, aká je spoločnosť. Budovanie vzájomnosti a odovzdávanie časti svojho správania na prospech celku sú predsa základným kameňom pre pokoj a radostné a tiché kráčanie životom. Ak je jedinec nútený kľučkovať životom, hľadať príležitosti, kde čo môže „uchmatnúť“ pre seba a vo svoj prospech, môže žiť chvíľami v pocite, že je šikovný, keď také čosi dokáže, ale zároveň ho to stresuje. S pribúdajúcimi rokmi sa tento stres začína prejavovať aj zdravotne. Psychosomatická medicína spája nárast kardiovaskulárnych a onkologických ochorení s tempom života a naháňaním sa za „šťastím“.

Prizvanie socioterapeutov a väčšia angažovanosť zodpovedných by do týchto vzťahov mohlo napomôcť spustiť proces, ktorého výsledky by posúvali náladu v spoločnosti a nárast slušnosti a statočnosti. Viem, že toto moje uvažovanie rozširuje prienik a vzájomnú súčinnosť socioterapie so psychológiou a sociológiou a že „doba“ si takúto súčinnosť tak či tak „vyžiada“. Len si myslím, že „vyžiadaniu“ už budú predchádzať nejaké „obete“. Už dnes vieme, čo je nefunkčné. Už dnes vieme, čo takáto nefunkčnosť môže spôsobiť a už aj spôsobuje. Má teda význam čakať? Som presvedčený, že platí myšlienka Eldridgea Cleavera: „Ak nie ste súčasťou riešenia, potom musíte byť súčasťou problému.“

Ľudo Dobšovič

1 Moreno, 1996, in: Riepl, R., http://www.coaching.cc/go.asp?sektion=fachartikel&auto_id=11288&bereich_id=9301&subbereich_id=0