Prípadová štúdia riešenia konfliktu vo väznici

Max Shupbach, Inštitút hlbokej demokracie (Deep Democracy Institute)

Každá organizácia, i väznica, je miestom so zložitými vzťahmi, rolami a skupinami, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Každá rola a skupina v sebe skrýva aj odraz ostatných rol a skupín, každá organizácia je zároveň aj obrazom celej spoločnosti.

Nasledujúca prípadová štúdia je ukážkou skupinovej práce technikou Worldwork v nápravno-výchovnom zariadení. Skupinu tvoria väzni z oddelenia s maximálnou ostrahou, dozorcovia a facilitátori.

Facilitátori pri práci využívajú stupňovanie – eskaláciuupokojovanie – deeskaláciu konfliktu. Konflikt sa stupňuje, ak sa osoba alebo skupina cíti ohrozená, nerešpektovaná alebo nepočutá. Pri dobre vedenej facilitácii umožňuje eskalácia konfliktu účastníkom zabojovať o svoju dôstojnosť a získať sebaúctu, a zároveň vytvoriť pevnejšie väzby, ktoré zabránia konfliktu rozvíjať sa ďalej (deeskalácia). Facilitátori pristupujú ku všetkým účastníkom partnersky, rešpektujú ich ľudskú dôstojnosť a dávajú priestor, aby sa prejavili všetky roly zastúpené v konflikte, nielen tie akceptované, ale aj tzv. „duchovia“ (ghosts), akési tieňové roly, ktoré nie sú spoločnosťou prijímané, rešpektované, vypočuté. Takéto tieňové roly sú súčasťou každého človeka, ale rovnako aj sociálneho systému, spoločnosti. Čím viac sú potláčané do úzadia, tým viac niekde ovplyvňujú fungovanie celého systému, čo vedie k stupňovaniu napätia a konfliktov. Pri práci v skupine sa facilitátori snažia dať priestor na vyjadrenie aj týmto rolám.

Hneď pri úvode stretnutia vyzval jeden z väzňov priamo hlavného facilitátora: „Viem, že si vás zavolali až z USA, lebo sa boja vzbury a pretože my všetci už toho máme po krk. Vy tomu máte zabrániť, čo? Tak to nebude fungovať, kamoš!!!“

Facilitátor sa pokúsil deeskalovať konflikt slovami o tom, že to nebolo tak a doteraz nevedel o žiadnych nepokojoch.

Väzeň odpovedal: „No jasné, buď ti nedovolili povedať nám to alebo si taký zbabelec, že sa to bojíš priznať, aj keby ti to dovolili.“

Analýza: Je to priama konfrontácia a eskalácia konfliktu, ktorej už nie je možné zabrániť, keďže ponuka na deeskaláciu nebola prijatá. Situácia je trochu strašidelná. Väzenské prostredie podporuje interakcie, kde ľudia jednajú z pozície sily, nie slabosti. Strata rešpektu a dôstojnosti, ktoré nasledujú po uväznení, vytvárajú subkultúru, kde sa väzni brutálnymi bitkami snažia nadobudnúť stratenú sebaúctu. Za agresorom, ktorý nemilosrdne prevalcuje každého, sa skrýva tieňová rola, ktorá by mohla byť vyjadrená nasledovne: „Som vo väzení a som ako zajatec. Nemôžem robiť, čo chcem alebo si naplánovať svoj deň, ako chcem, ale stále mám rešpekt a svoju silu. Radšej budem riskovať a aj za to zaplatím, než by som sa tohto pocitu vzdal.“ Takto hrajú spolu väzni a dozorcovia drámu plnú pudov, krotenia, sily, nastavovania a prekračovania hraníc.

Facilitátor ponúkne väzňovi svoju silu i slabosť, prejaví mu rešpekt: „Naháňate mi hrôzu. Musíte byť zvyknutý na násilie a vyzývate každého na súboj. A vždy vám to prejde. Ja s tým nesúhlasím. Páči sa mi sila a hrdosť, ktorá sa skrýva za vašimi slovami – je úžasné vidieť, že aj v týchto podmienkach si dokážete udržať svojho ducha. Ale neznášam, keď je to mierené ako útok proti mne. Trvám na tom, aby sme na tomto stretnutí pristupovali k sebe s rešpektom ako rovný k rovnému. Viem, že aj vy po tom túžite. Prečo by ste ináč ukazovali toľko sily?“

Ticho na seba uprene hľadia dlhšiu chvíľu, bez mihnutia oka. Nakoniec sa väzeň usmeje a vyhlási: „Máte pravdu.“ Všetci si vydýchnu.

Analýza: V tejto situácii zavážila úprimnosť facilitátora a rešpekt, ktorý preukázal väzňovi. Zo vzájomnej konfrontácie tak mohli obidvaja vyjsť s hrdosťou, ani jeden z nich nebol pokorený. Zároveň to bol akýsi iniciačný rituál, kde si členovia skupiny overili, nakoľko môže byť vzťah s facilitátormi autentický aj v týchto podmienkach. Následne sa mohla rozbehnúť skutočná skupinová práca.

Neskôr počas tohto dňa

Medzi väzňami a dozorcami prebieha vzájomné obviňovanie. Väzni chcú dokázať, že ich dozorcovia nenávidia, považujú ich za odpad a snažia sa im sťažiť život, kde len môžu. Dozorcovia to popierajú, vinu hľadajú u väzňov. Facilitátori podporia dozorcov, aby aspoň jeden z nich priznal, že na obvineniach je aj kúsok pravdy.

Dozorca: „Áno, často to tu celé nenávidím a niektoré dni vami pohŕdam. Počas týchto dní si naozaj myslím, že ste spodina. Chcel by som sedieť vo svojej kancelárii a mať s vami do činenia tak málo, ako sa len dá. Ledva sem prídem, už sa ani neviem dočkať, kedy tam môžem zaliezť a zapnúť si telku, aby som nikoho z vás nemusel vôbec vidieť.“

Nasleduje ticho a zmena atmosféry, dokonca niečo ako úľava. Potom zareaguje jeden z väzňov. Potichu povie: „Aspoň jeden je úprimný. Vidíte,“ obráti sa na ostatných, „hovoril som vám to.“

Ostatní prikyvujú a jeden z väzňov dodá, že to vedel celý čas. Facilitátor využíva moment upokojenia.

Analýza: Znova sa potvrdzuje, že priznanie tieňovej roly prináša upokojenie situácie namiesto jej vyhrotenia. Pomenovanie zmeny atmosféry je kľúčové pri facilitácii, preto sa jeden z facilitátorov spýta, čo sa udialo.

Facilitátorka: „Zdá sa, že vám odľahlo. Môžete vysvetliť, prečo?“

Väzeň: „Konečne má niekto odvahu povedať mi to do tváre. Od dnes si toho muža budem vážiť. Ak by tu bolo viac ľudí, ako je on, nebol by to tu taký bordel. Je mi zle z toho, že nikto nikdy neprizná nič a všetci sa tvária, že robia všetko správne. Je to odporné, ak sa k vám celý deň správajú, ako by ste boli špina a ešte odpornejšie, že vám to ani nepovedia do tváre, len sa vám vyhýbajú.“

Jeden z dozorcov nevedomky prikyvuje.

Facilitátorka sa na neho obráti: „Je vám to známe?“

Dozorca: „Áno, tiež to poznám. Mnohí ľudia sa odo mňa odvrátia, keď im poviem, že pracujem vo väznici. Mnohí zo susedov sa mi vyhýbajú. Keď sa s niekým spriatelím, väčšinou sú ľudia prekvapení, že by nečakali, že dozorca môže byť aj milý človek. Dokonca aj väzni si myslia, že musíte byť úplný idiot, keď si nedokážete nájsť prácu niekde vonku. Pohŕdajú nami za to, že tu pracujeme.“

Viacerí väzni prikývnu.

Analýza: Tieňová rola „byť odpad“ sa zrazu týka obidvoch strán. Uvedomujú si, čo si spôsobujú navzájom, ale aj ako prijímajú názor väčšiny. Tento proces je známy z výskumov marginalizovaných skupín, ktoré tiež posudzujú seba a ostatných podľa svojich skúseností s postojmi väčšiny voči sebe.  Vynára sa nová tieňová rola „pozorovateľ z hlavného prúdu“, ktorý nechce mať nič do činenia s väznicami, díva sa zvrchu na svet zločinu, uväznenia a presadzovania práva. Zrazu sa všetko prepletá – dozorca považuje väzňa za odpad, väzeň považuje dozorcu za odpad a väčšina považuje za odpad celý väzenský systém.

Facilitátori začínajú hrať jednotlivé roly, postupne sa k nim pridávajú aj ostatní členovia skupiny.

Väčšinový pozorovateľ: „Myslím si, že kriminálnici sú špina a nechcem s nimi nič mať. Polícia a dozorcovia sú krutí a vychutnávajú si mučenie a väznenie ľudí. Je to svet úchylákov, na ktorúkoľvek stranu sa pozriete. Nechcem s tým mať nič do činenia, nechcem to vidieť, čítať o tom a platiť za to. Je to ako skládka odpadu. Hlavne nech ju nemám na očiach.“

Väzni a dozorcovia odpovedajú: „Tiež si kriminálnik. Podvádzaš trocha tu, klameš trocha tam, berieš drogy, ktoré sú legálne a možno aj niektoré nelegálne. Zabíjaš svojich priateľov, ak ti to prinesie výhody, zrádzaš svoje deti, ak je na to príležitosť. Nie si lepší než my, len máš viac šťastia alebo si prešibanejší.“

Analýza: Marginalizovaná skupina objavuje seba v odraze signálov marginalizujúcej skupiny. Aj väčšinový pozorovateľ je kriminálnik, ak ignoruje sociálne problémy a násilie a predstiera, že nie je súčasťou systému. Väzenská komunita, vrátane páchateľov a dozorcov, je tieňovou rolou spoločnosti, ktorá nepracuje so svojou agresivitou. Väzni a dozorcovia takpovediac vyjadrujú naše vnútorné a sociálne drámy, kým my jednáme v súlade so zákonmi.

Prichádza reakcia od Pozorovateľa, ktorého stvárňujú väzni a dozorcovia: „Áno, je to pravda, čo hovoríte. Ale nie je to len pohŕdanie. Niekedy sa pozriem na väzňov a závidím im ich odvahu opustiť pravidlá spoločnosti a sledovať svoje vlastné. V týchto chvíľach vy pôsobíte slobodne a ja ako väzeň.“

Nasleduje úctivé ticho, potom jeden z väzňov so slzami v očiach povie: „Ďakujem! A ja som vám vždy závidel odvahu odolať svojim impulzom, takže viete viesť život, v ktorom ste oporou svojej rodine, môžete mať vzťahy a chodiť na prechádzky do prírody. Tak mi to tu všetko chýba.“

Všetci stíchnu, mnohí sú zasiahnutí a smutní. Jeden z väzňov povie, že je dobré vedieť, aspoň na chvíľu, že akokoľvek sme jeden od druhého vzdialení, hlboko pod tým sme nejako prepojení a rovnakí. Dozorcovia prikyvujú.

Napokon povie jeden z väzňov, s veľkým úškrnom na tvári: „Hej, to je dobrá vec, čo tu vy ľudia robíte! Kde sa to môžeme naučiť?“

V nasledujúcej diskusii sa facilitátori dozvedajú, že najväčším problémom v tejto skupine je nuda a mnohí účastníci priznávajú, že by sa chceli niečo nové učiť. Stretnutia pokračujú nácvikom riešenia konfliktov a vzájomnej podpory, ale aj učením základov astronómie či organického záhradníctva, takí sú dychtiví po nových poznatkoch.

Dodatok

Pri stretnutí personálu väznice vyšlo na povrch, ako ich trápi, že nie sú rešpektovaní za svoju prácu a verejnosť im nikdy nepoďakuje. Facilitátori poďakovali všetkým prítomným za to, že pomáhajú zvyšovať bezpečnosť v uliciach, že umožňujú ostatným ľuďom, aby sa nemuseli obávať zločinov, a za ich príspevok k jednoduchšiemu životu tam vonku. Jeden z dozorcov so slzami v očiach povedal, že za 26 rokov mu nikto za jeho prácu nepoďakoval, dokonca ani neuznal, že by mala nejakú hodnotu. Stretnutie sa ukončilo tým, že skupina získala nový pohľad na rolu, ktorú zohráva v spoločnosti ako takej a zvyšujúca sa miera sebaúcty prispela k sociálnej zmene.

Facilitátori tiež učili zamestnancov, ako sa správať v situáciách, keď narážajú na odmietanie zo strany väčšiny. Dôležité je aj vypracovanie dlhodobejšej stratégie, ktorej súčasťou je zvyšovanie povedomia spoločnosti, lepší marketing a na základe toho aj finančná podpora.

 

Záver

Väzenský systém odráža problém spoločnosti ako celku. Za problém nie je zodpovedná iba jedna rola, skupina, vyplýva skôr z nedostatočného vzťahu medzi týmito rolami navzájom. Izolácia väzňov potencuje ich ďalšie asociálne správanie a zabraňuje náprave. Do izolácie sa však nedostávajú iba väzni, ale rovnako aj celý systém. Počas skupinovej práce sa udialo viacero zmien, posunov vo vzťahoch medzi jednotlivými zložkami systému a vynorili sa nové stratégie, ktoré pomáhajú preklenúť túto izoláciu.

 

 

Voľne spracovala Monika Gregussová (IPS) podľa: Schupbach, M. (2004). Who is the Culprit – Organizational Development in a Prison. Článok v origináli nájdete tu: http://www.deepdemocracyinstitute.org/fileadmin/user_upload/PDF_DOCS/Articles/prison.pdf