„Myslím, že intenzívne prežívanie skupiny, v encounterovej skupine, pokiaľ je dobre vedená, je jedným z najvýznamnejších sociálnych objavov tohto storočia.“

Carl R. Rogers

Úplne súhlasím s pánom Rogersom, v praxi však pozorujem i to, že niekoho  encounter skutočne nadchne a iný ho  úplne odmietne. V tomto článku sa zamýšľam okrem iného aj nad tým, prečo sa to deje. Je to téma, ktorá vo mne rezonuje v podstate odkedy som ja začala encounter navštevovať a v súčasnosti je pre mňa aktuálna i z pozície facilitátora.

Čo je to encounter?

Encounterová skupina je obyčajne malá, 8- až 18-členná  neštruktúrovaná skupina, kde si jej účastníci sami určujú program, hľadajú si ciele a smerovanie, definujú hodnoty. V takejto skupine je možné vytvoriť atmosféru psychologickej istoty a to tak, že sa postupne dostavujú slobodné osobné vyjadrenia a zároveň dochádza k redukcii obrán. V ovzduší dôvery sa ľudia postupne učia prijímať seba a iných,  poskytujú si vzájomne podpornú spätnú väzbu a je tiež charakterizovaná otvorenosťou.

Niektorí odchádzajú 

Myslím si, že jednou z príčin predčasných odchodov zo skupín môže byť i to, že osoba sa skupinovej otvorenosti veľmi zľakne a pravdepodobne sa začne obávať, že sa aj od nej očakáva rovnako veľká miera otvorenosti. Ak má ešte silné obrany a nie je rozhodnutá, „pripravená“ začať ich opúšťať, môže vnímať toto ohrozenie ako naozaj významné. Znamená to teda, že nebol pre ňu ešte ten správny čas? Vzniku klímy dôvery v skupine vždy predchádza počiatočná neistota, napätie, často až  zmätok, kedy účastníci očakávajú, že im niekto povie, čo majú robiť, že za nich facilitátor preberie zodpovednosť. Týmto štádiom musí prejsť každý, zrejme v rôznej intenzite spomínaného prežívania. Môže byť teda rozhodujúca miera strachu jednotlivca? Je už nejaká úroveň neznesiteľná? Zdá sa, že rovnaká situácia je pre jedného výzvou a pre iného dôvodom na odchod. Záleží vtedy skutočne na tom, ako kto reaguje na záťažovú situáciu? Či zabojuje, alebo utečie? Môže toto rozhodnúť? Ak áno, je možné vtedy do vnútorného procesu človeka nejako vstúpiť? Je užitočné ho podržať, alebo sa musí rozhodnúť iba on sám a byť dostatočne motivovaný, aby prešiel touto frustráciou? Môže byť vtedy dôležitá šikovnosť, fundovanosť facilitátora, jeho potenciál vidieť to  a  včas a správne zareagovať?

Môže pomôcť kongruencia? 

Rogers uvádza, že rôzni terapeuti vytvárajú dobrý kontakt celkom rozdielnymi spôsobmi a za úspešného považuje toho, kto dokáže byť v príslušnom momente otvorene sám sebou do tej miery, do akej je to pre neho možné. U seba zatiaľ vnímam, že v týchto situáciách nie som v skupine celkom kongruentná, možno preto, že ešte nemám pre seba jasné odpovede na tieto otázky. Práve kongruencia ako základ profesionálneho jednania prispieva k tomu, aby sa človek choval i v nových, neznámych situáciách primerane. Cestu k väčšej autenticite vidím v odvahe neskryť sa za profesionálnu rolu. Moja autenticita totiž umožňuje i druhému človeku, aby bol sám autentický a zároveň sa posilňuje vzájomná dôvera.

Zodpovednosť voči, nie za

Okrem hlavnej facilitátorskej zodpovednosti, ktorá spočíva v uľahčovaní vyjadrovania pocitov a myšlienok zo strany členov skupiny, je pre mňa výzvou aj dosiahnutie akejsi pripravenosti, odhodlanosti,  zostať „len“ pri vytváraní podpornej atmosféry a nepotiahnuť skupinu niektorým smerom. Zachovať pokoj a rozvahu a ustáť tú krízovú hodinku, kedy má zmysel dôverovať skupine, že sa pohne ďalej aj bez mojej intervencie, čo v konečnom dôsledku znamená neprebrať  zodpovednosť za skupinu.

V štvrtom z pätnástich vývojových fáz encounteru, tak ako proces  podelil Rogers, začínajú účastníci prejavovať odpor a negatívne emócie často aj voči facilitátorovi. Podľa Rogersa predmetom kritiky býva niečo ako jeho neprimerané vedenie a motívom k takémuto správaniu je snaha o otestovanie si dôveryhodnosti facilitátora a skupiny. V praxi sa stretávam s tým, že niektorí účastníci spätne preverujú moje interakcie s tým či oným človekom. Robia rôzne zvláštne porovnania, ktoré chápem ako snahu prichytiť ma pri nejakej „neprávosti či nespravodlivosti“. Všimla som si, že to robia hlavne ľudia, ktorí zatiaľ potrebujú mať vo vzťahoch pocit moci, prevahy nad druhým. Na to, aby sa dokázali moci vzdať, potrebujú viac bezpečia a práve encounter ponúka obrovské možnosti, ako uľahčiť ľuďom fungovanie aj vo veľmi vypätých situáciách bez použitia moci. Takíto účastníci potom dajú facilitátorovi riadne zabrať a niekedy sa stáva, že sa ani po veľkých turbulenciách nepresvedčia a nakoniec aj tak odídu.

Potrebné konfrontácie 

Z môjho pohľadu ich  konfrontácie nestoja veľmi veľa úsilia, nie sú emočne príliš vtiahnutí, často je to pre nich boj, na ktorý sú v živote zvyknutí a preto je dôležité toto prečítať a neodpovedať protitlakom. Niekedy sa k takýmto kritizujúcim členom dokonca s určitým obdivom pridajú i účastníci, ktorí využijú situáciu ako možnosť vyjadriť takto z boku i svoju pochybnosť či nespokojnosť, namiesto poctivej snahy vystúpiť za seba priamo. Takéto a podobné situácie  nie sú vôbec jednoduché a i preto bývajú v  skupine obyčajne aspoň dvaja facilitátori, najlepšie muž a žena.

Racionálne si uvedomujem, že je normálne, že facilitátor býva prvý, na kom sa snažia niektorí členovia explorovať svoju negativitu, a že je to tak dobre, že je to i facilitátorská úloha, chce to však riadnu dávku sebadôvery a mobilizáciu odvahy čeliť zložitej situácii v skupine. V týchto chvíľach je mimoriadne dôležité, aby existovala zhoda medzi facilitátormi, hlavne hodnotová, aby dokázali jeden za druhého potiahnuť, aby sa dokázali vzájomne podržať, aby integrita skupiny zostala zachovaná.

Neopakovateľný proces

Napriek všetkému, čo zatiaľ vnímam pri facilitovaní ako zložité, viem, že encounter ma nikdy neprestane baviť, lebo je neopakovateľný a nedá sa naozaj nijako predpokladať, čo bude ďalej, čo sa udeje v nasledujúcej hodine. Ľudia tu môžu nájsť to, čo nie je v normálnom každodennom živote bežné, a to je priamejší a tesnejší kontak, vďaka otvorenosti môžu získať skúsenosti, ktoré vonku nie sú možné a tiež dokážu akceptovať zmenu ako normálnu súčasť života.

Rogers píše i o tom, že aj keď pôsobením encounteru významne prevažujú zmeny pozitívne, vyskytujú sa i negatívne, no nie z osobného, ale zo spoločenského hľadiska, lebo encounterové skupiny podporujú otvorenosť a integritu, ale nie bezpodmienečnú lojalitu voči inštitúciám. Ja osobne to však nevnímam ako negatívum, aj keď som v realite tiež svedkom toho, že ľudia z encountru sa často vydávajú vlastnou cestou, ktorá obyčajne nebýva priamo spojená s nejakou inštitúciou.

Mária Kubišová