Logoterapia a existenciálna analýza býva označovaná ako tretia cesta v psychoterapii alebo tretia Viedenská škola. Jej autorom je viedenský psychiater a neurológ Viktor Emanuel Frankl.

K Freudovej túžbe po slasti a Adlerovej túžbe po moci postavil tretiu základnú ľudskú potrebu, ktorú označuje ako túžbu po zmysle. Z predchádzajúcich dvoch škôl do istej miery vychádzal, logoterapia však mala byť ich protikladom a zároveň doplnením o problematiku zmyslu života. Podľa Frankla mala logoterapia prispievať aj k rehumanizácii psychológie, teda k zbaveniu sa redukcionizmu predchádzajúcich dvoch škôl a začlenenie duchovného rozmeru ľudskej bytosti do psychoterapie. Na rozdiel od daseinsanalýzy je jeho spôsob podania prístupnejší a popularizujúcejší, viac zrozumiteľný.

Frankl aj na základe vlastných skúseností z koncentračného tábora, kde bol väznený počas vojny, tvrdí, že v človeku zostáva i napriek veľmi extrémnym vonkajším podmienkam stále „priestor slobody“. To, čo mu nemožno nikdy vziať, je jeho duchovná sloboda, ktorá dáva jeho životu zmysel.

Svoje zážitky z koncentračného tábora opísal v knihe s názvom Napriek všetkému povedať životu áno. Nadiktoval ju po vojne len za deväť dní a kniha sa stala bestsellerom. Predalo sa jej deväť miliónov kusov a bola druhou najúspešnejšou po biblii. Okrem svojich zážitkov píše aj o tom, ako iní ľudia prežívali náročné podmienky koncentráku, snaží sa zachytiť  psychologický svet väzňov. Svoj pobyt v tábore poňal tiež ako empirický výskum. V koncentračných táboroch zomreli takmer všetci členovia jeho rodiny. Prežila iba jeho sestra, ktorá stihla včas emigrovať do Austrálie. Napriek prežitému utrpeniu Frankl nikdy neprijal princíp kolektívnej viny. Tvrdil, že genocídy je schopný každý národ v prípade, že sa dostanú do popredia a k moci neslušní ľudia. Podľa neho existujú iba dve kategórie ľudí, slušní a neslušní. Obidve skupiny sa podľa jeho skúseností vyskytovali v koncentráku aj medzi väzňami, aj medzi ich väzniteľmi. Spomína, že snaha väzňov o prežitie často viedla ku konfliktom, v ktorých zvíťazili práve tí najbezohľadnejší a prichádza k záveru, že „tí najlepší z nás sa nevrátili“. Vo všeobecnosti mali podľa neho väčšiu šancu na prežitie tí, ktorí mali nejaký cieľ, zmysel, pre ktorý žili. Frankl vo svojich prácach často cituje Nietzscheho myšlienku: „Kto má vo svojom živote nejaké prečo, dokáže zniesť i každé ako.“

Logoterapia ako psychoterapeutická metóda zdôrazňuje, že príčinou patológie je strata zmyslu vlastného života a naopak, že liečivo pôsobí jeho nájdenie. Jej cieľom je pomôcť človeku nájsť hodnoty obsahujúce duchovnú kvalitu. Hodnotová orientácia nemá slúžiť iba na individuálny prospech, človek sa má sústrediť na niečo, čo presahuje jeho život. Zámerom logoterapie je tiež pomôcť klientovi vedome prijať zodpovednosť sám za seba, za svoju voľbu.

Existenciálna analýza

Je filozoficko-antropologickým základom logoterapie. Vychádza z myšlienky, že človek nie je iba bytím, ale že toto bytie obsahuje aj slobodu a zodpovednosť, a tým sa stáva „existenciou“. Niekedy býva týmto pojmom vo Franklových dielach označovaná i „analýza konkrétneho“ človeka. A. Länge, Franklov žiak, ďalej rozvíjal existenciálnu analýzu, a tá bola následne prijatá rakúskym ministerstvom zdravotníctva ako individuálna terapeutická metóda, ktorá zahŕňa prácu s duševnými problémami ako sú úzkosti, depresie, psychózy atď. Jej cieľom je pomôcť klientovi, aby dokázal slobodne a zodpovedne zaobchádzať so svojím životom.

Poňatie človeka v logoterapii

Človeka chápe v antropologickom zmysle ako bytosť biologicko-psychologicko-duchovnú, teda trojdimenzionálne. Každá z troch dimenzií má svoju vlastnú dynamiku, ktorá pôsobí ako motivačná sila, pričom dynamiky sú vzájomne nezávislé. Vyrovnaním všetkých troch vzniká rovnováha a jednota v človeku. Biologická dimenzia sa usiluje hlavne o zachovanie fyzického tela, o naplnenie jeho potrieb. Duševnej ide o dosiahnutie príjemných pocitov a odstránenie napätia a človek ako duchovná bytosť hľadá zmysel života. Žiadna z týchto troch zložiek osobnosti nesmie byť zanedbávaná a dianie v každej z nich ovplyvňuje dianie v ostatných dimenziách. Človeka nie je možné redukovať na akúkoľvek jeho časť a je nutné brať ho vždy ako celistvú bytosť.

Sloboda a zodpovednosť

V rámci duchovnej dimenzie zostáva človek vždy a za každých okolností slobodný. Sloboda však nie je možná bez určitých determinujúcich podmienok, ktoré si človek sám nevybral, ako sú istá genetická výbava či rodina, v ktorej sa narodil. Žiadny z faktorov ho však nedeterminuje absolútne, je iba rámcom pre realizáciu jeho slobody. Nikto nemôže byť slobodný bez prijatia zodpovednosti za svoj život. K prevzatiu takejto zodpovednosti je nutná i istá miera osobnej zrelosti.

Zmysel života

Frankl si myslí, že zmysel života je tým, po čom každá ľudská bytosť vedome či nevedome prahne. Pocit zmysluplnosti či hodnoty vlastnej existencie nie je vnímaný v absolútnom význame, ale vzniká vzhľadom ku konkrétnej situácii a je pre každého jedinca a pre každú situáciu špecifický. Frankl ho definuje ako „to make the best of it“, teda ako voľbu najlepšej možnosti v danej situácii.

Svedomie ako orgán zmyslu

Svedomie pomáha človeku hľadať zmysel. K rozvoju tejto schopnosti je potrebná určitá úroveň poznania a citlivosť svedomia. Frankl schopnosť nájsť v každej jednotlivej situácii zmysel nazýva schopnosťou sebapresahu. Zmysel teda nie je možné nájsť len vo vzťahu k sebe, bez vzťahu ku svetu. Kopernikovský obrat v logoterapii znamená, že klient je nabádaný ku zmene otázky „čo ja ešte môžem čakať od života?“ na obrátenú otázku „čo ešte život čaká odo mňa?“. Pri hľadaní odpovede na otázky kladené životom môže človek nájsť zmysel pomocou realizácie hodnôt.

Hodnoty

Existencia hodnôt je nutnou podmienkou pre nájdenie zmyslu. To, čo nie je hodnotné, nie je ani vnímané ako zmysluplné. A. Länge definuje hodnotu ako dôvod, prečo dávame prednosť určitému konaniu pred iným. Tri základné cesty ku zmyslu podľa Frankla vedú cez realizáciu týchto troch druhov hodnôt:

  1. Zážitkové hodnoty – vznikajú prežívaním niečoho obohacujúceho a cenného pre konkrétneho človeka. Patrí sem obdivovanie umeleckého diela, prírody alebo realizácia vzťahu k inému človeku cez lásku a priateľstvo.
  2. Tvorivé hodnoty – uskutočňujú sa cez činy vo forme práce alebo angažovania sa za nejakú myšlienku. Človek vtedy vkladá vlastné hodnoty do sveta.
  3. Postojové hodnoty – prejavujú sa zastávaním najvnútornejších presvedčení vrátane presvedčenia o zmysluplnosti a hodnote života.

Postojové hodnoty považuje Frankl za najvyššie, ale ako zmysluplné prichádzajú do úvahy až keď človek nemôže realizovať predchádzajúce dva druhy hodnôt. Je to vtedy, ak je významne obmedzený napríklad tým, že stratil životného partnera, je vážne chorý, nemôže sa hýbať atď., vtedy sa ukazuje, aký je skutočný prístup človeka ku svojmu životu.

Existenciálna frustrácia

Je stavom duchovnej núdze, kedy má človek pocit bezzmyselnosti, ktorý vyplýva zo straty životných hodnôt. Môže viesť k ochromeniu vôle, slobody, zodpovednosti, k otupeniu svedomia až ku vzniku neogénnych neuróz, ktoré sa prejavujú napr. úzkosťou a depresiou. Ak existenciálna frustrácia pretrváva dlhší čas, dochádza ku vzniku existenciálneho vákua, ktorého prejavom je nuda, ľahostajnosť, bezcennosť, zlá nálada a nespokojnosť so životom. Ľudia sa často snažia vákuum vyplniť riskantnými spôsobmi chovania alebo spadnú do drogovej či alkoholovej závislosti. Nie sú to však spôsoby, akými by sa vákuum dalo zaplniť, lebo sú neprimerané.

Metódy logoterapie

Práca s klientom v logoterapii prebieha najčastejšie formou rozhovoru, ale aj inými druhmi komunikácie ako sú arteterapia, dramatoterapia alebo tvorivé písanie. Terapeut je nápomocný buď tým, že poskytuje oporu, presviedča či dokonca klienta provokuje. Takto sa snaží mobilizovať jeho motiváciu a odvahu, ktoré by mu pomohli pri zmene myslenia a správania. Experimentom sa v logoterapii nazýva realizácia nového kroku v praxi, pričom terapeut klientovi asistuje pri jeho uskutočňovaní a má mu byť do istej miery i vzorom. Platí však, že len klient sám je najväčším expertom na svoj život a iba on sám vie, čo je pre neho dobré. Najpoužívanejšie logoterapeutické metódy, ktoré často využívajú aj iné smery sú:

  1. Prestavba negatívnych postojov – pri tejto metóde si terapeut všíma negatívne výroky klienta a následne sa pokúša pomocou racionálnej argumentácie previesť jeho pozornosť pozitívnym smerom. Často sa využíva aj sokratovský dialóg ako metóda naivného vypytovania, ktorá má klienta priviesť k rozpoznaniu absurdnosti jeho negatívnych postojov.
  2. Dereflexia – pomáha klientovi prestať sa prehnane sústrediť na vlastné problémy a trápenia a pomocou využitia duchovnej kapacity orientuje jeho pozornosť na ciele a hodnoty, ktoré ho presahujú.
  3. Paradoxná intencia – je založená na schopnosti sebadištancovania sa klienta od problémov. Terapeut ho navádza k tomu, aby si prial to, čoho sa najviac bojí, aby preháňal svoje strachy a úzkosti až do absurdnosti. Významnou súčasťou tejto metódy je i zapojenie zmyslu pre humor, lebo humor pomáha človeku odpútať sa od seba, a tak sa strach zo strachu postupne stráca.

Logoterapia ako psychoterapeutická metóda kladie dôraz na zmysluplné smerovanie do budúcnosti, na rozdiel napríklad od psychoanalýzy, ktorá zameriava klientovu pozornosť na minulosť, a líši sa v tom aj od PCA, podľa ktorého je pre klienta najdôležitejšie to, čo sa deje „tu a teraz“. Logoterapia býva vnímaná i ako akýsi završujúci doplnok iných prístupov, Frankl má však i svojich nasledovníkov, ktorí ďalej rozvíjajú jeho učenie. K najvýznamnejším osobnostiam tohto psychoterapeutického prístupu patria Elizabeth Lukasová a Alfréd Länge.

 

Mária Kubišová