Jednou z oblastí, kde sa princíp otvorenosti odráža, je stanovovanie dĺžky trvania výcviku. Frekventant si sám určuje počet hodín, ktoré absolvuje a čas, kedy sa cíti byť zrelý na ukončenie výcviku. Ak dôverujeme v súlade s teóriou PCA rastovému potenciálu každého človeka a rešpektujeme jeho autonómiu, potom neexistuje opodstatnenie zvonka predpisovať frekventantovi podrobný rozpis, počet hodín, čiže preberať za neho zodpovednosť. Práve absencia vopred danej štruktúry je jedným z významných faktorov, ktoré prispievajú k osobnostnému rastu, rozvoju autonómie a zrelosti frekventanta. Čím menej stanovených oporných bodov existuje, tým viac sa frekventant musí spoliehať na vlastnú aktivitu a preberať zodpovednosť za seba a svoj rozvoj, je odkázaný na sebariadenie.

Výcvik je otvorený pre záujemcov rôznych profesií a akademického vzdelania. Domnievame sa, že základom pre výkon profesie terapeuta sú zručnosti a vedomosti rozvíjané v samotnom výcviku a nie typ akademického vzdelania.

AKO VNÍMAME VO VÝCVIKU KĽÚČOVÉ CIELE A  HODNOTY

Samotný PCA prístup sa opiera viac o hodnoty, osobnostné vlastnosti človeka a jeho spôsob fungovania vo vzťahoch, než o rozsiahlu akademickú bázu. Prestavujú pre nás základ samotného prístupu a cieľ, ku ktorému chceme rásť.

Ciele výcvikového programu

„Produktom“ výcviku by mal byť kvalitný psychoterapeut. Na to, aby sme naplnili toto poslanie, sme si definovali ciele, ku ktorým chceme vo výcviku dospieť, a sú nimi osobnostná zrelosť (definovaná rastom v kľúčových hodnotách) a profesionalita terapeuta (ktorá je výsledkom jeho osobnostného rastu). Čím je frekventant zrelší, čím viac rastie v zmienených hodnotách, tým lepším terapeutom dokáže byť – zrelosť znamená schopnosť spĺňať v čo najvyššom počte najrôznejších situácií základné podmienky terapie (kongruenciu, empatiu, bezpodmienkové pozitívne prijímanie).

Hodnoty uznávané účastníkmi výcvikového programu[1] a ich dopad na kvalitu terapeutického vzťahu

[1] podľa: Filozofia a princípy fungovania výučbovo-tréningového zážitkového programu Človekom centrované poradenstvo a psychoterapia. http://www.socioterapia.sk/dokumenty/deklaracia-12-2010/

Osobnostný rast

Chápeme ako poznávanie a prežívanie motívov konania, postojov, hodnôt, zmien hodnotového rebríčka, úrovne sebauvedomenia, vnímania seba a iných a vzájomných súvislostí medzi vyššie uvedeným. Osobnostný rast prináša poznávanie seba, zodpovednosť, kontrolu nad svojím životom a slobodu.

V terapeutickom vzťahu platí, že čím vyššia je miera sebapoznania, tým menej slepých miest, tým viac je terapeut kongruentný, empatický a prijímajúci, tým lepšie dokáže sprevádzať klienta.

Sloboda

Slobodu chápeme ako spôsob bytia jednotlivca, poznanie, že každý človek má možnosť voľby, ktorá je spätá so zodpovednosťou za seba a voči iným.

V terapeutickom vzťahu dokáže iným ponechať priestor pre jedinečnosť a rozmanitosť. Jeho prejavená sloboda následne pomáha klientovi oslobodzovať sa od vonkajšieho hodnotenia a od očakávaní iných, ktoré ovplyvňujú jeho život.

Zodpovednosť

Zodpovednosť je poznanie a prijímanie dôsledkov za svoje rozhodnutia, je vyjadrením vzťahu k sebe samému a iným ľuďom. Je to konanie v súlade so svojím prežívaním, sebapoznaním, hodnotami a postojmi. Je základom pre vzájomnú dôveru, spoľahlivosť a čestnosť.

V terapii to znamená, že terapeut preberá zodpovednosť za to, ako sa on sám správa voči klientovi. Takto dokáže aj klient postupne rásť od závislosti k prebratiu zodpovednosti za vlastný život.

Čestnosť

Čestnosť znamená byť kongruentný (pravdivý) vo vzťahu k sebe a k iným ľuďom, neodkloniť sa od svojich hodnôt. Čestnosť je vernosť sebe samému.

Klient môže vnímať takéhoto

terapeuta ako dôveryhodného, je pre neho jasný, zrozumiteľný a čitateľný, môže sa pri ňom cítiť bezpečne.

Otvorenosť

Otvorenosť je pripravenosť vnímať svoje prežívanie, prežívanie iných ľudí a uvedomovať si ho. Otvorenosť chápeme ako schopnosť človeka prijímať a spracovávať nové informácie bez potreby obrany. Otvorenosť napomáha osobnostnému rastu účastníkov, ktorí sú si vedomí toho, že svojou účasťou v programe poskytujú iným účastníkom možnosť osobnostne rásť.

Čím je terapeut viac otvorený, tým čistejšie dokáže vidieť, a tak sprevádzať klienta v širšom spektre jeho tém. Jeho strachy a obrany mu nebránia byť voči klientovi prijímajúci a empatický.

AKO A PREČO VZNIKOL OTVORENÝ VÝCVIK

Podľa nepísanej tradície výcvikov v psychoterapii platí, že skupina je otvorená niekoľko prvých stretnutí. Diskusia o tom, ktoré má byť to posledné otvorené stretnutie, prerástla k spoločnému rozhodnutiu ponechať skupinu otvorenú. Keďže toto rozhodnutie ovplyvnilo veľa podmienok fungovania výcvikovej skupiny a pôvodná zmluva nezodpovedala realite, začali sme tvoriť novú zmluvu. Podpísali sme ju všetci a všetci sa sebe navzájom zaväzujeme dodržať podmienky, ktoré určuje.

Silné témy, ktoré sa pravidelne objavovali a dočasne prerušovali koncipovanie zmluvy, boli ochota, schopnosť a kapacita dávať, záväzok, kontrola na svojím životom, sebapoznanie, zodpovednosť voči spolufrekventantom, spoluzodpovednosť za „výkon“ skupiny, spoluzodpovednosť za tempo a kvalitu rastu spolufrekventantov, otázky bezpečia, dôvery a vzťahovania sa k iným členom. Nebol ani jeden člen skupiny, ktorý by si opakovane neprešiel zásadným prehodnocovaním svojho hodnotového systému, postojov, zdrojov strachu a motívov. Členovia výcviku si uvedomovali aj svoju vzájomnú prepojenosť – každý z nich ovplyvňuje aj rast toho druhého a je do istej miery spoluzodpovedný za kvalitu terapeutov, ktorí výcvik opúšťajú.

Z podmienok zmluvy vyplýva pre frekventanta nevyhnutnosť aktívne pristupovať ku všetkým formám vzdelávania, ktoré náš výcvik umožňuje. Určite by bolo jednoduchšie učiť sa teoretické princípy a súbor techník, v presne naplánovanom čase – „po piatich rokoch mám absolvovaný výcvik a môžem ísť do praxe“.  My sme sa však rozhodli nasadiť si latku o kus vyššie, lebo sme presvedčení, že sa to odrazí na kvalite končiacich absolventov výcviku.

NÁMIETKY A TÉMY NA DISKUSIU

Z pohľadu vyštudovaného psychológa, odchovaného na myšlienkach ochrany profesie a etiky v práci psychológa, mnohí zapochybujú o prospešnosti otvoreného výcviku. Aké akademické vzdelanie však poskytuje dobrú teoretickú bázu, keď študijné programy odborov psychológia, medicína s atestáciou zo psychiatrie, liečebná pedagogika alebo sociálna práca (najnovšie vylúčená z exkluzívneho zoznamu uznaných odborov Slovenskou psychoterapeutickou spoločnosťou) sa prekrývajú vo veľmi malej miere? V súlade s výrokom antického filozofa Herakleita, že „Mnohoučenosť nenaučí múdrosti.“, si myslíme, že rozsah vedomostí, získaných na akademickej pôde, môže byť oporou, ale vo vzťahu terapeut – klient nie je nosný. Klient prichádza za terapeutom ako za človekom, ktorý viac rozumie životu a vie mu byť nápomocný k tomu, aby sa on sám lepšie orientoval vo svojich problémoch. Hľadá ľudsky chápavého, múdreho človeka, psychologicky bezpečný vzťah, ktorý umožní korektívnu emocionálnu skúsenosť a uvoľní potenciál klienta pri vysporiadavaní sa so životnými ťažkosťami.

Ako frekventantky výcviku vnímame, že v takto fungujúcej skupine vzniká silný sociálny tlak na zmenu postojov a správania, hlboká konfrontácia čestnosti a pravdivosti vo vlastnom fungovaní a voči ostatným členom, v poctivej práci na svojich témach. Každá nevyužitá možnosť k rastu a naplneniu požiadaviek výcviku zostáva na účte frekventanta, a nie organizátora, facilitátora. Zmena je spojená s námahou, a táto námaha nie je uľahčená príkazom. A môžeme sledovať, že táto zmena a ani vynaložená námaha vôbec nezávisia od toho, aké má daný frekventant ukončené vzdelanie.

Ďalšia námietka, s ktorou sa stretávame, je, že by si niekto mohol vziať certifikát predčasne bez potrebnej sebaskúsenosti a rozvinutia zručností. Túto skutočnosť frekventanti ošetrili tak, že vyjadrenie o tom, či frekventanta vidia ako terapeuta a či by k nemu do terapie prišli alebo neprišli, je neoddeliteľnou súčasťou certifikátu. Sám frekventant sa rozhodne, či si prevezme certifikát aj v prípade, ak ho niektorí z členov skupiny ako zrelého terapeuta nevnímajú, alebo bude ďalej pokračovať vo výcviku.

Spoluzodpovednosť za kvalitu odchádzajúceho absolventa je aj na členoch skupiny, čo vytvára silné prežívanie záväzku voči spolufrekventantom. Končiaci frekventant musí mať reálny odhad a rozvinutú mieru schopnosti zhodnotiť úroveň svojich zručností, musí si obhájiť svoj nárok na certifikát a vypočuť si hodnotenie a spätné väzby. Prax ukazuje, že aj keď je možnosť predčasného prevzatia certifikátu dostupná, ešte nikto z frekventantov ju nevyužil. Z vlastnej skúsenosti vieme, že skupina má svoju múdrosť a silu a dokáže si ustrážiť, aby do praxe neodchádzali nezrelí terapeuti, ale rovnako aj to, aby dostatočne pripravení frekventanti prevzali na seba zodpovednosť a pracovali na ukončení výcviku.

Netvrdíme, že PCA je jediná správna cesta alebo terapeutický prístup – je to len tá správna cesta pre nás. Je dobré, že existuje viacero terapeutických prístupov, je dobré, že si každý môže zvoliť ten, ktorému on sám dokáže naplno dôverovať.

Mgr. Viera Filipová, Mgr. Monika Gregussová

Článok bol publikovaný v aprílovom vydaní newsletteru WAPCEPC

http://www.pce-world.org/images/stories/wapcepc_newslettere_april_2011.pdf