„Vlastne je úplný zázrak, že moderné metódy vyučovania ešte celkom nezadusili svätú zvedavosť, pretože táto jemná rastlinka potrebuje okrem povzbudzovania hlavne slobodu. Bez nej bezpochyby zahynieme.“

Albert Einstein

Základným princípom v našej škole je PCA. Vychádzajúc z neho veríme, že ak vytvoríme vhodné podmienky pre akýkoľvek živý organizmus, v našom prípade pre deti, s veľkou pravdepodobnosťou zrealizujú všetky svoje schopnosti. V škole máme jediný cieľ, aby sme tieto podmienky zabezpečili. Hlavnými princípmi sú empatia, akceptácia a dôvera, to je to, čo očakávame od našich učiteľov. Nie sú to klasickí pedagógovia, výuku facilitujú, uľahčujú, napomáhajú procesu učenia, netlačia na deti, nenalievajú im vedomosti do hlavy lievikom, ale pomáhajú im v tom, aby každý išiel svojou cestou. Možno si položíte otázku: Má dieťa vlastnú cestu? Keď chceme zostať verní teórii PCA, musíme veriť, že áno a nie je žiadny dôvod, aby sme neverili. Pedagóg-facilitátor je k dispozícii, je múdry, empatický, pozorný, milý, pozná množstvo vecí, ovláda zdroje, nebojí sa byť menej múdry ako deti. Deti sa napríklad zamerajú na svet dinosaurov a ja som ešte nestretol facilitátora, ktorý by sa v ňom vyznal tak ako deti. Predpokladáme teda, že deti sa chcú učiť, napriek všetkým opačným skúsenostiam, ktoré majú iní. Nehovoríme o matematike, zemepise, predmetoch, pre nás je oveľa dôležitejšie učiť deti o svete. Predstavte si, že napríklad v materskej škole 4- až 5-ročné deti sedia v kruhu a rozprávajú sa. Vypočujú si jeden druhého, vedia vyjadriť svoje pocity, povedať, čo potrebujú. Kedysi som diskutoval s jedným človekom, ktorý povedal, že 16-ročnému nemôžete niečo zveriť, lebo nevie, čo chce. Ale potom, od akého veku môžeme dieťaťu uznať, že vie, čo chce a potrebuje?!

Facilitátor je prítomný v materskej, základnej aj strednej škole, deti na neho pozerajú ako na zdroj vedomostí, z ktorého pije iba ten, kto chce. Jedno príslovie hovorí: Ľahko je priviesť koňa k vode, ale napiť sa musí sám. Vytvárame podmienky, aby sa deti „napili“, mohli by sme to povedať aj tak, že sme zaujímaví ako osobnosti, nechceme od detí, aby sa učili kvôli nám, nezaujíma nás, ako sa kto učí, máme trpezlivosť vyčkať, aby dieťa napredovalo svojím vlastným tempom. A je to obrovský zdroj radosti. Nie je v tom pasca, nejaká zatrpknutosť, do ktorej padá dosť pedagógov.

Je ešte jeden dôležitý rozdiel medzi pedagógom-facilitátorom a klasickým pedagógom. V triede toho druhého sa stane niečo dobré a deti cez prestávku povedia: Akého máme dobrého učiteľa. Ak sa to stane u nás, deti povedia: Akú máme dobrú triedu. A toto je veľmi dôležité. Aby sme sa detí nebáli a neboli ako pedagógovia v ich centre. Deti vytvárajú väzby, ktoré sa menia, nie sú to priateľstvá navždy, pretože deti sú slobodné a každý vzťah aj zaväzuje, kladie podmienky. Sloboda a voľnosť sú veľmi dôležité.

Nechceme uplatňovať moc. Škola má svoju ústavu, v ktorej každý paragraf začína slovami Mám právo… na čisté prostredie, aby si ma vážili, aby ma neponižovali, aby voči mne neboli agresívni, právo učiť sa… Chceme, aby si deti uvedomovali, že sú niekým, sú dôležité, rovnako ako ktorýkoľvek z nás dospelých. Len preto, že je niekto starší a má niekoľko diplomov, nie je viac človekom. Vek nie je zásluhou, u nás to platí dvojnásobne a vo vzťahu nezohráva žiadnu rolu. Keď si sadnem a porozprávam sa s desaťročným dieťaťom, je to dokonale symetrický rozhovor. Chceme, aby deti boli slobodné preto, aby sa vedeli rozhodovať a aby za svoje rozhodnutia prijali aj zodpovednosť a nehľadali chybu v iných. Táto sloboda je v podstate provokáciou, aspoň z mojej strany, pretože každý sa narodil slobodný, ale časom akosi zabudne, že voľakedy bol slobodný. Dá sa to pochopiť, pretože sloboda je často tmavou, nepríjemnou, studenou vecou. A kto by chcel zotrvať v tmavom, nepríjemnom, studenom prostredí?! Platí sa za ňu, a to je to najťažšie. Ak niekto slobodný nechce byť, nemusí. Môže si vybrať. Chceš sa učiť, alebo nie? Tvoj život nebude lepší len preto, že sa učíš. Toto je naša filozofia. Možno sa to pedagógom ťažko chápe. Ale je to o motivácii. O nej sa učí veľa. Napísalo sa o nej množstvo kníh. Ale vie niekto, ako to naozaj robiť? Presne povedať, ako sa má motivovať, ak nie známym spôsobom – v jednej ruke bič, v druhej cukor?! Ale aký je potom rozdiel medzi výchovou dieťaťa a drezúrou zvieraťa? Poznáte pojmy ako pozitívne podmieňovanie a negatívne podmieňovanie, ale to zase v sebe skrýva pascu. My preto deťom nedávame známky. Sú zbytočné. Ale učíme ich zodpovedať za svoje rozhodnutia. Ako dobre vieme, vždy je niekto na vine. Najlepšie zo vedia fanúšikovia športu – zlý je rozhodca, lopta hranatá, ihrisko nekvalitné…, len hráči sú okey. Prijať zodpovednosť je veľmi ťažká vec, pretože môže vyjsť najavo, že nie som dokonalý, a to je dosť desivá predstava. Človek má sklon hľadať si úľavy. Spýtam sa: Aký si ty človek?, odpoveď zvyčajne znie: V podstate dobrý, ale mám svoje chyby. To je dosť veľká volovina, pretože to môže znamenať, že niekto je zlý či má svoje chyby, pretože pri jedení mľaská. My postupne snímame z detí presvedčenie, že majú chyby. A chceme im poskytnúť to, čo inde nemajú. Možnosť rozhodovať sa a dôverovať im. Deti majú našu dôveru a uzatvárame s nimi zmluvy. Napríklad, s 9-ročným dieťaťom urobíme dohodu, že za týždeň vypracuje 200 sčítaní. Podpíše ju on aj pedagóg. Môže požiadať o pomoc, môže si ju urobiť hneď, priebežne, v posledný deň, je to jedno. Keď termín vyprší, musí byť splnená. Za svoje napredovanie sú zodpovedné deti, vopred vedia, dokedy majú odovzdať písomnú prácu alebo odpovedať, vedia aj látku, z ktorej budú odpovedať a je na nich, či sa pripravia, alebo nie.

Nemáme tresty, pokuty ani odmeny. Máme len osobnú odmenu, osobné vety: Teším sa, že s tebou môžem byť v jednej triede.,  Som smutný, že som sa v tebe sklamal. A tým je to vybavené. Deti k nám chodia rady, nechcú ísť domov, celé poobedie je na ihrisku obrovský rozruch. Máme deti, ktoré prichádzajú z iných škôl, odkiaľ ich odohnali a prinášajú so sebou svoju kultúru, že silnejší má pravdu, slabší musí byť ticho. Ale u nás toto neplatí. Pokúšame sa o to, aby si bol každý rovný. Hoci je každý iný, v hĺbke sme všetci rovnakí. Každý má rovnaký motivačný systém, svoje potreby, bolesti, utrpenie. Každý sa narodil slobodný. Výnimky neexistujú. Nie sú dané ani schopnosťami dieťaťa, ani prostredím, z ktorého pochádza. Dve veci sú pre človeka veľmi dôležité: aby ho mali radi a aby mohol byť sám sebou. K tomu si treba odpovedať na otázku Kto vlastne som? K tomu je dosť ťažké sa dopracovať, najmä, ak rodičia dieťaťa zbavia schopnosti dôverovať svojim rozhodnutiam, k tomu sa pridá škôlka, škola, celá spoločnosť. Výsledok? Keď chcem, aby ma mali radi, musím utajiť, aký som. Bojíme sa toho, že keď sa budeme prezentovať takí, akí sme, nebudú nás mať radi. Preto sa prejavujeme tak, ako si myslíme, že nás môžu mať radi, a to je zdroj dokonalej neurózy. S takýmto prístupom môžeme všetci skončiť na psychiatrii. A pritom platí, že kto ma má rád, preto toho budem dobrý aj takýto, a kto má nemá rád, pre toho budem dobrý aj takýto. Znie to jednoducho, nežije sa to ľahko. My chceme práve to, aby naše deti boli samé sebou, že ich prijímame, máme ich rady nie preto, že niečo dosiahli. Niečo dosahujeme preto, lebo ich máme radi.

Každý potrebuje, aby ho mal niekto rád takého, aký je a aby mu veril. Všetkým želám, aby sa mu tohto všade dostávalo čo najviac, pretože každý potrebuje útechu. Hlavne ten, ktorý niečím trpí. Kto trpí najviac? Práve dieťa. A kto nie je dieťaťom? V kom z nás nežije dieťa? Kto zabudol, že bol dieťaťom? Nerobme sa silnými, keď silnými nie sme.

Mihály Elekes, Maďarsko

Prednáška Mihály Elekesa odznela v rámci Kremnických dní na workshope Psychoterapia, socioterapia a dieťa, Kremnica 20.4.2011. Jej celé znenie nájdete tu

 

Pozn: Viac o vzdelávaní formou PCA nájdete v knihe Carl R. Rogers, H. Jerome Freiberg: Sloboda učiť sa. Persona, Modra. 1998. ISBN 80-967980-0-6