Hovorí sa, že deti sú naša budúcnosť. A tiež sa hovorí, že budúcnosť je vo vzdelávaní. Samozrejme, obe tieto tvrdenia sú pravdivé. V ostatných rokoch sa však učitelia čoraz častejšie sťažujú, že vzdelávanie viazne, pretože deti sú iné ako pred desiatimi, dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi… Vraj sú zlé. Agresívne. Drzé. Lenivé. Nespolupracujúce a nerešpektujúce autority.

Je prirodzené, že deti sú iné ako pred rokmi. Celá spoločnosť je iná. Po zmene politicko-ekonomického usporiadania sa začali meniť hodnoty a priority jednotlivcov aj spoločnosti. A to sa zákonite muselo prejaviť aj na „iných“ deťoch, veď sú naším zrkadlom.

To, že sa správajú ináč, a nie vždy spôsobom, ktorý môžeme pokladať za vhodný či pozitívny, potvrdzujú aj mnohé výskumy a štatistiky. Z roka na rok sa zvyšuje počet vymeškaných neospravedlnených hodnín žiakov na stredných, ale aj základných školách (v medziročnom porovnaní rokov 2007 a 2008 sa priemerná hodnota tohto ukazovateľa zvýšila o 11%)1.. Tiež sa zvyšuje počet žiakov, ktorí boli obeťami alebo svedkami násilia a agresivity v škole (šikana), kým v roku 2007 priznalo takúto skúsenosť 31,1 % respondentov prieskumu Prejavy intolerancie a násilia u mladých ľudí, ktorý robil Ústav informácií a prognóz školstva, v roku 2009 to bolo 35 %2..

Možno však na základe údajov o zvyšujúcej sa agresivite a intolerancii tvrdiť, že deti sú zlé?  A ak platí, že deti sú naším zrkadlom, znamená to, že sme zlí aj my – rodičia, spoločnosť?

Označiť deti za zlé je veľmi nebezpečný postoj, ktorý zároveň hádže zodpovednosť za vzťah detí k ostatným spolužiakom, učiteľom, ľuďom a povinnostiam na iných, hoci čiastočne spočíva aj na pleciach učiteľov.

Vzťahy v škole

Platí, že kvalita vzťahu medzi učiteľom a žiakom podstatne ovplyvňuje dosah, šírku a hĺbku učiteľovho výchovného a osobného pôsobenia na žiakov a že medziľudské vzťahy v škole významnou mierou vplývajú na vzťah žiaka ku škole, k spolužiakom a k plneniu školských povinností.

Kým v predchádzajúcich storočiach a ešte azda aj dvadsať rokov dozadu u nás platilo, že učiteľ je autorita, ktorá má vždy pravdu, ktorá sa na slovo poslúcha a ktorej sa treba obávať, dnes je situácia iná. Deti očakávajú, že učiteľ ich bude rešpektovať, že bude do istej miery ich partnerom. Opäť sa nemožno čudovať, pretože celá spoločnosť hľadá model, ako po rokoch fungovania na báze strachu vytvárať medziľudské vzťahy a dohody inak, s rešpektovaním potrieb a záujmov všetkých zainteresovaných strán.

Žiaci sa sťažujú, že hoci učitelia chcú byť rešpektovaní a braní vážne, oni tak deti v škole neberú. Nezaujímajú sa o to, čo žiaci chcú a čo ich trápi. Zo zisťovania, ktoré robil Ústav informácií a prognóz školstva vyplýva, že s rešpektom sa voči žiakom správa 30,1 % učiteľov, avšak väčšina pedagógov (56,9 %) prejavuje žiakom rešpekt iba občas a 13 % vôbec. Viac ako polovica mladých jedincov (55,1 %) uviedla, že učitelia len občas prejavujú záujem o ich problémy a 24,4 % žiakov tvrdí, že učiteľov problémy žiakov nezaujímajú vôbec (v roku 2007 to takto videlo podstatne menej mladých, 12,5 %)3 .

A opäť otázka: môžme na základe týchto údajov tvrdiť, že učitelia sú zlí? Samozrejme, že nie. Aj v tomto prípade by to bolo príliš zjednodušené.

Dá sa to zmeniť?

Je možné túto situáciu zmeniť, alebo už budeme iba plakať nad rozliatym mliekom?

Školstvo je rezort, ktorý sa permanentne borí s množstvom problémov, financovaním počnúc, neustále sa meniacimi učebnými osnovami nekončiac. Každá vláda ho nejakým spôsobom reformuje a mení takou rýchlosťou, že sa tomu nestíhajú prispôsobovať ani školy, ani pedagógovia, ani žiaci. Ani jedna vláda sa však nepokúsila o systémovú zmenu v prístupe pedagógov ku žiakom, hoci takáto zmena je nielen žiaduca, ale aj nevyhnutná. Pretože ak sa zmení spoločnosť, musí sa zmeniť aj systém vzdelávania, nielen jeho obsah.

Priestor na nadobudnutie nových zručností pre pedagógov však existuje, hoci je trochu skrytý. Ponúka ho napríklad kontinuálne kreditované vzdelávanie pedagógov a pedagogických pracovníkov, v rámci ktorého je možnosť rozširovať si aj poznatky zo psychológie a rozvíjať  interpersonálne zručnosti.

Program, ktorý môže pomocť učiteľom nájsť spôsob, ako so žiakmi fungovať inak než doteraz, ako dosiahnuť, aby boli rešpketované obe strany vzťahu učiteľ – žiak, ale zároveň aby tento vzťah neskĺzal do nefunkčných „kamarátšaftov“ a nájsť nástroje na to, ako predchádzať resp. riešiť krízové situácie, konfliktné situácie a násilie, ponúka napríklad vzdelávací program Akadémia pedagogických zručností, ktorý organizuje Inštitút psychoterapie a socioterapie (IPS). Cieľom programu je rozvíjať osobnostné a interpersonálne zručnosti učiteľov a ostatných pedagogických zamestnancov tak, aby sa zvýšila ich kompetencia pri napomáhaní sebaporozumeniu a predikcii správania žiaka, a tým sa predchádzalo delikventnému správaniu, vytvorilo sa psychologicky bezpečnejšie prostredie pre žiakov a vzťahy sa budovali na vzájomnej dôvere a rešpekte.

Akadémia pedagogických zručností sa zameriava na rozvoj empatie, kongruencie a akceptácie ako hlavných indikátorov vzťahu pedagóg – žiak – rodič, na formovanie psychologicky bezpečného prostredia v triedach a cez špecifické konkrétne správanie sa učiteľa aj na budovanie zodpovedného vzťahu žiakov voči sebe a druhým.

Program pozostáva z teoretickej a praktickej časti, ktorá sa deje formou encounterovej (zážitkovej) skupiny a jeho rozsah (77 hodín) sa naplní v priebehu jedného školského roka.

Ďalšiu možnosť ako meniť vzťahy medzi žiakmi a pedagógmi smerom k väčšej dôvere, úcte a rešpketu, ponúka socioterapia, teda terapia sociálnych vzťahov. Je to nový odbor, ktorý má multidisciplinárny charakter, aplikuje najmä poznatky zo sociálnej práce, psychoterapie, psychológie, práva, sociológie a medicíny. Cieľom socioterapie je podľa definície IPS zvýšiť kvalitu života, zmobilizovať vnútorné kapacity jednotlivca v zmysle zmiernenia napätia medzi sociálnymi skupinami, podporovať vzájomnú spoluprácu, a tým funkčnosť sociálnych vzťahov.

Už niekoľko rokov sa bežne využíva na všetkých typoch základných a stredných škôl v Českej republike, v našom školstve bola zatiaľ aplikovaná na niekoľkých vybraných školách, kde sa pomocou socioterapeuta/sociálneho pracovníka riešili problémy s extrémnou agresivitou zo strany niektorých žiakov voči spolužiakom i učiteľom.

Socioterapiu, resp. jednu z jej foriem, už spomínanú encounterovú skupinu, využívajú u nás aj niektoré tzv. alternatívne školy, napríklad montessori škola v Bratislave a montessori v Trnave, kde takouto formou prebiehajú aj tzv. rodičovské združenia.

Stačí chcieť

Spôsobov, ako zvyšovať kompetenciu učiteľov čeliť výzvam, ktoré na nich kladie učiteľské povolanie a meniace sa podmienky v spoločnosti, je samozrejme oveľa viac a pedagogickí pracovníci, ktorí majú záujem adaptovať pedagogické možnosti a zručnosti týmto podmienkam, si ich môžu vyhľadať a využiť. Žiaľ, nepôjde to bez toho, aby na to vyčlenili isté množstvo osobného voľného času a možno aj finančných prostriedkov. A nepôjde to ani bez ochoty riaditeľov škôl podporovať svojich zamestnancov vzdelávať sa v tomto smere, resp. využívať socioterapeutov pri hľadaní a zavádzaní nových foriem práce s deťmi. Minimálne dovtedy, pokiaľ sa situáciu nerozhodne systémovo a systematicky riešiť kompetentné ministerstvo. Dovtedy budú sami a aktívne nové formy prístupu k žiakom hľadať iba učitelia, ktorí sú presvedčení, že deti nie sú zlé, iba potrebujú iný prístup. No zvyšok bude nebezpčný predsudok šíriť ďalej a jeho následky budú možno oveľa väčšie, ako si dnes dokážeme predstaviť. Alebo si viete predstaviť, čo všetko dokáže generácia, ktorá má o sebe predstavu, že je zlá?

Lucia Skladanová

Zdroje a literatúra

1 Slovíková M., Jankolvá M.: Výskyt záškoláctva u žiakov základných škôl SR, in Prevencia 1-2/2010, ÚIPŠ, www.uips.sk/publikacie

2 Bieliková M. a kol.: Prejavy intolerancie a násilia u mladých ľudí vo veku 13 až 18 rokov. In: Prevencia 02/2009, ÚIPŠ

3 Bieliková M. a kol.: Prejavy intolerancie a násilia u mladých ľudí vo veku 13 až 18 rokov. Prevencia 02/2009, ÚIPŠ