Aplikovať encounterové skupiny ako formu vzdelávania študentiek pripravujúcich sa na povolanie sestra, sa experimentálne rozhodli na Katedre Ošetrovateľstva Trnavskej univerzity v akademickom roku 2007/2008. V závere akademického roka 2009/2010, súbežne s ukončením trojročného bakalárskeho štúdia, v rámci ktorého sa takáto forma vzdelávania realizovala, už disponujeme prvými výsledkami, ktoré sa v tomto článku pokúsime zhrnúť.

V prípravnej fáze realizácie tohto pilotného a zároveň odvážneho[1] projektu facilitátorská dvojica absolvovala množstvo diskusií s vedením Katedry Ošetrovateľstva, menovite s prodekankou doc. PhDr. Ľubicou Ilievovou, PhD. a vedúcou katedry doc. PhDr. Andreou Botíkovou, PhD., aby sa ujednotili na opodstatnenosti vzdelávania formou encounterových skupín a pomenovali možné riziká a sprievodné javy, ktoré takéto vzdelávanie zákonite prináša. Výsledkom diskusií bolo ujednotenie sa na základných pilieroch a filozofii tohto vzdelávania, diametrálne odlišného od predstáv a očakávania mnohých ľudí, najmä však samotných študentiek a tiež na organizačno-materiálnom zabezpečení týchto skupín. (Čo vôbec nebolo jednoduché pre prodekanku a vyžadovalo to od nej kus odvahy a odhodlania vybočiť z rámca zaužívaného a podľa našich zistení aj rigidného[2] univerzitného vzdelávania, prijať zodpovednosť za možný „neúspech“ a obhájiť pred odbornou verejnosťou organizačnú zmenu v učebných osnovách študentiek.) Jediným možným riešením totiž bolo zaradiť encounterové skupiny do harmonogramu povinnej praxe študentiek, vykonávanej na nemocničných oddeleniach s tým, že príslušné počty hodín encounterových skupín sa počítali ako ekvivalent praxe.

Východiská pre realizáciu encounterových skupín

Východiská pre realizáciu pilotného projektu encounterových skupín pre študentky odboru Ošetrovateľstvo, na ktorých sa ujednotil prípravný a facilitátorský tím boli nasledovné:

  1. Práca sestry presahuje rámec odbornej pomoci a poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti, pretože sociálny aspekt prelína každú jej činnosť v starostlivosti o pacienta/klienta a vo výraznej miere určuje kritériá posudzovania kvality jej práce.
  2. Z pohľadu pacienta/klienta, s ktorým prichádza do kontaktu, je kvalita komunikácie a celkového prístupu sestry najdôležitejším kritériom, cez ktoré pacient/klient vníma úroveň poskytovania starostlivosti a ktoré sa registrujú v jeho vedomí buď ako príjemné, alebo nepríjemné zážitky.
  3. V situácii, kedy je pacient/klient v súvislosti so svojím zdravotným stavom emočne vypätý, potrebuje bezpečie, empatiu a akceptáciu sestry. Na takúto komunikáciu sa sestry v rámci štúdia nepripravujú, v tomto bode sme vnímali vo vzdelávaní sestier veľké rezervy.
  4. Je samozrejmosťou očakávať, že sestra v rámci pomáhajúceho vzťahu s pacientom bude zručná aj osobnostne a sociálne, teda bude vedieť pacienta zachytávať a počúvať ho, budovať s ním bezpečný a dôverný vzťah.
  5. Vynára sa tak potreba pripraviť sestry na otvorenú a zrelú komunikáciu a na zvládanie rôznych sociálnych interakcií v rámci tzv. pomáhajúceho vzťahu.

Experienciálne učenie formou tzv. encounterových skupín (ďalej iba ES), sa na pôde Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity zahájilo pre I. ročník odboru Ošetrovateľstvo v máji roku 2008. Takéto skupiny potom opakovane prebiehali v každom ročníku dennej formy bakalárskeho štúdia v rozsahu 40 hodín v zimnom aj letnom semestri počas celého bakalárskeho štúdia (spolu teda 240 hodín encounterových skupín). Skupiny sme facilitovali vo dvojici a priebežne sme snímali ich efektivitu formou sebareflexných dotazníkov a sebareflexných vyjadrení po každom stretnutí. Priamu spätnú väzbu účastníkov sme považovali za najhlavnejšie a najvalidnejšie kritériá posúdenia kvality takéhoto vzdelávania.

Špecifiká encounterových skupín

Skúsenosti a prvé výsledky spracované do štatistických ukazovateľov, sú veľmi príjemné. Kopírujú mechanizmy a fázy encounterových skupín popisované ich zakladateľom Carlom R. Rogersom a potvrdzujú, že skupina je v podmienkach primerane facilitujúcej atmosféry schopná rozvíjať svoj potenciál a potenciál svojich členov. Počiatočná fáza zmätku a tvrdého odmietania takéhoto vzdelávania zo strany účastníkov sa časom zmenila na radosť, keď prichádzali na rad prvé výsledky v podobe prehlbovania dôvery medzi facilitátormi a účastníkmi vzdelávania a tiež medzi účastníkmi navzájom. Hoci princíp ES je rovnaký pri akomkoľvek zoskupení ľudí, predsa len aplikácia tejto formy ES mala svoje „jedinečnosti“ a špecifiká:

– skupiny boli monopohlavné (iba ženy)
– ES boli zaradené ako súčasť vzdelávania do povinnej odbornej praxe, slovo „povinnej“ zdôrazňujeme, pretože zohrávalo významnú rolu v „lámaní“ bariér
– čas vyhradený na ES zasahoval aj do skúšobného obdobia, teda aj do času osobného voľna určeného na prípravu na skúšky, čo študentky vnímali ako veľké negatívum
– skupiny boli vždy viac ako 20-členné

Vyššie spomenutý rozmer „povinnosti“ považujeme za najdôležitejšie špecifikum v tejto skupine. Mladé ženy, ktoré sa prihlásili na vysokoškolské štúdium pre sestry, mali totiž predstavu, že povinná prax bude zameraná predovšetkým na vzdelávanie sa v odborných zručnostiach týkajúcich sa konkrétnej práce sestry – injekcie, ošetrovanie, obväzy, polohovanie, rôzne odbery a asistovanie lekárom na internom, gynekologickom onkologickom, chirurgickom a iných oddeleniach. Rozhodne neboli pripravené na to, že by súčasťou praxe malo byť aj vzdelávanie sa v komunikácii s pacientom a v trénovaní prístupu k pacientovi. Vstup do ES bol teda poznačený predovšetkým nechuťou a odmietaním a navyše predstava o vzdelávaní kopírovala to, na čo boli dovtedy zvyknuté – učiteľ resp. pedagóg im prednáša, ony si majú robiť poznámky a potom z toho budú skúšané. Nežiadala sa od nich samostatnosť a neboli zvyknuté na to, že by svoje učenie mohli sami centrovať prejavovaním svojich názorov, postojov a námetov. Fakt, že facilitátori zdôrazňovali, že zodpovednosť za vzdelávanie je spoločná a že sedenia budú také a o tom, aké si ich spolu vytvoria, ich v prvých dňoch silno frustroval. Očakávali autoritu, ktorá im povie, čo a kedy majú robiť, čo sa majú učiť a pod. a zrazu pred nimi sedeli dvaja dospelí ľudia, ktorí neprednášali, nerozprávali rôzne teórie ani rôzne poučky či definície, ale jednoducho reagovali na čokoľvek, čo niektorá z nich povedala. Facilitátorská dvojica tak bola vystavená problému, ako dosiahnuť to aktívne v sociálnom učení. Ako a čo im ponúknuť tak, aby uznali a zistili, aby zbadali, že potenciál, ktorý v sebe nosia, by nemali podceňovať? Ako ich podnietiť k tomu, že by si mali viac dôverovať a viac sa spoliehať na svoju vlastnú múdrosť a na svoje vlastné videnie života? Ako im ukázať, že priama komunikácia je v ich prospech, lebo je prejavom obrovskej dôvery?

Fázy encounteru od počiatočnej nedôvery až po akceptáciu

Nebolo to jednoduché, nastali chvíle tvrdého odmietania, súbojov, manipulatívneho ticha a nečinnosti na skupine, dokonca až sťažností na katedre, že takéto skupiny sú nezmyselné a hlúpe. Takýto postoj študentiek frustroval aj nás, nebolo jednoduché veriť v to, že nastane okamih „praskania fasád“, okamih, kedy sa vyjasní zmysel encounteru. Počiatočné fázy encounteru, fáza tzv. mlynského kola, odporu voči osobným vyjadreniam a vyjadrenia negatívnych emócií voči facilitátorom trvali dlhšie, než obvykle a počas prvých dvoch stretnutí iba naberali na intenzite. V tomto štádiu naozaj pomohla kompaktnosť a jednoliatosť facilitátorov a vyššie spomínaných pedagógov v celkovom postoji k encounterovým skupinám, ich dôvera v skupinový proces a hlavne dôvera v to, že to, čo spoločne robia, robia naozaj dobre.

Odmietavý postoj študentov nebol a nie je jedinečný. Vysvetľujeme si to ako dôsledok dlhých rokov vzdelávania na základnej a strednej škole, ktoré nevedie k samostatnosti, ale oveľa viac vyžaduje poslušnosť žiakov a študentov. Veľmi presne to vystihol Rogers vo svojej knihe O osobnej moci, keď napísal: „Naše spoločenské inštitúcie – vzdelávacie, obchodné, náboženské a rodinné – stoja v priamej opozícii ku komukoľvek, kto sa vzpiera tradícii.[3] Potom sa človek ťažko rozhoduje sám, prenecháva rozhodovanie o sebe na iných, čo sa postupne v jeho živote odzrkadlí napr. v poslušnosti na pracovisku, v pasivite vo vzťahu k spoločensko-politickému dianiu a celkovej nedôvere voči ľuďom. O tomto jave uvažuje aj Fromm (1994, s. 38) a zachádza až do filozofickej roviny, opierajúc sa pritom napr. o myšlienky Budhu, Ježiša a iných. Píše, že: „Mať vedomosť znamená získať a udržať použiteľnú znalosť (informáciu) vo vlastníctve; vedieť je funkčné, je to súčasť procesu produktívneho myslenia. Vedieť neznamená mať pravdu; znamená to prenikať pod povrch a kriticky a aktívne a čím ďalej tým viac sa postupne približovať k pravde.“ [4] Za stále aktuálnu považujeme aj jeho poznámku na margo vzdelávacích inštitúcií, ktoré sa snažia navykať ľudí mať znalosti ako majetok, ako minimum potrebné pre spoločenskú prestíž alebo správne vykonávanie povinností v práci.

O čom vypovedajú kvantitatívne ukazovatele

Takto to bolo aj v prípade študentiek odboru Ošetrovateľstvo. Ako sme už spomínali, vstup do ES bol na začiatku poznačený predovšetkým nechuťou a odmietaním. Postupne sa ale menil ich postoj od prvotnej nedôvery a odmietania takejto formy učenia smerom k väčšej akceptácii, porozumenia zmyslu nielen pre ich pracovný, ale aj osobný život. Potvrdzujú to nielen ich osobné vyjadrenia a sebareflexné práce, ale aj výsledky výskumu formou Dotazníka sebareflexie v skupinovom procese (účastníčky zaznamenávali na 7-stupňovej škále v rámci 14 položiek svoje prežívanie a vzťahovanie sa ku skupine). Tie potvrdzujú, že počiatočná defenzivita a nedôvera voči dianiu na encounterovej skupine sa reálne v postupujúcom procese mení. Rozdiely medzi hodnotami na prvom a piatom stretnutí sú signifikantné na 1 % hladine významnosti. Zaujímavosťou sú aj súhrnné výsledky hodnotenia facilitátorskej dvojice na prvom a  piatom stretnutí, ktoré tiež vykazujú signifikantné rozdiely na 1 % hladine významnosti. Počiatočná defenzivita voči facilitátorom sa reálne odzrkadlila aj v štatistických údajoch, ktoré na prvom stretnutí vykazovali azda najnižšie hodnoty v rámci celého štatistického spracovania údajov práve v položkách týkajúcich sa ohodnotenia facilitátorov. Na piatom stretnutí to už boli vysoké hodnoty, ktoré boli sprevádzané aj osobnými vyjadreniami účastníčok skupiny v zmysle, že celé je to iné preto, lebo sme sa zmenili my, facilitátori. S plnou vážnosťou a zodpovednosťou konštatujeme, že postoje našej facilitátorskej dvojice sa nezmenili a už vôbec nie v tej miere, ako je to vyjadrené a vykázané v štatistických výsledkoch. Na mieste je teda uvažovanie v intenciách skreslenia uvedomenia účastníčok na začiatku, ich počiatočná defenzivita a nepripravenosť na konfrontáciu svojich stanovísk.

Skúsenosť, ktorú sme získali v ES týchto mladých žien nás utvrdzuje v tom, že klasický systém vzdelávania, kedy sa pred študentov postaví učiteľ/pedagóg a odprednáša im potrebné penzum informácií, nepostačuje pri príprave k zrelej a zodpovednej komunikácii. Študentky akoby ihneď porozumeli, že na týchto skupinách sa budú vzdelávať inak. Zrazu im nikto neukazoval, kade majú kráčať a ako majú komunikovať, nikto ich neučil komunikovať, ale s nimi zrazu komunikoval tak, že ich „počul“. Toto je najsilnejšia devíza encounterových skupín. A keď sa človek cíti pochopený a prijatý, zrazu sa mu otvára jeho vnútorný svet, ktorý bol dovtedy skrytý pred okolitým svetom, ale často aj pred ním samotným a zrazu začína objavovať svoje vnútorné bohatstvo a svoju jedinečnosť a jeho sebaúcta začína rásť. Keď sa toto spojí s odbornými informáciami, kombinácia je potom veľmi silná a efektívna a objaví sa radosť z učenia, poznávania seba samého. Na záver už iba jedno konštatovanie: naše skúsenosti s facilitovaním ES vo vzdelávaní sestier opakovane potvrdili, že sa oplatí dôverovať v múdrosť a kapacitu skupiny a jej členov. Želáme si, aby sa takáto dôvera v ľudí, v ich múdrosť a ľudskosť šírila ďalej a ďalej cez zrelé postoje ľudí, či už v rámci encounterových skupín, alebo mimo nich.

Lívia Lozsi


[1]Prečo odvážneho, vyplynie z ďalšej časti textu.   Pozn. aut.

[2] Doposiaľ disponujeme iba výpoveďami študentiek a ich reflexiami na priebeh štúdia a skúšok, máme však ambície realizovať komplexnú kvalitatívnu analýzu úrovne vzdelávania v odbore Ošetrovateľstvo. Pozn. aut.

[3] Rogers, C.R.: O osobnej moci, Persona, Modra 1999

[4] Fromm, E.: Mít nebo být?,  Naše vojsko, Praha 1994