„Všetko, čo viem o osobnosti, som sa naučil od svojich klientov.“

C. R. Rogers

Ešte na gymnáziu som koketovala s dvoma smermi, ktoré by sa mi páčili ako moja budúca profesia. Zvažovala som medzi žurnalistikou a psychológiou. Zvíťazilo to prvé, pretože som si bola viac istá talentom na písanie ako matematickými schopnosťami, ktoré bolo treba na prijímačky na psychológiu, a lákalo ma dobrodružstvo, ktoré som v novinárčine očakávala.

Ale psychológia si ku mne aj tak našla cestu. Ako začínajúca novinárka som totiž oslovila na spoluprácu psychológa Ľuda Dobšoviča. S článkom mi pomohol a zároveň mi ponúkol možnosť zúčastniť sa encounterovej skupiny, ktorá fungovala na princípoch C. R. Rogersa, aby som si rozšírila obzory a možno ich potom prostredníctvom svojich článkov rozšírila aj iným. To bolo pred deviatimi rokmi. A odvtedy som Rogersa neopustila.

Prvé tri roky som k jeho teórii iba sprostredkovane „privoniavala“ ako členka už spomínanej encounterovej skupiny. Počas stretnutí na predĺžených víkendoch som kúsok po kúsočku zisťovala, prečo fungujem tak, ako fungujem. Prečo ma správanie niektorých ľudí hnevá, prečo som k iným zhovievavejšia, prečo niektoré súvislosti nevidím, či lepšie povedané, odmietala som vidieť. Spoznávala som motívy svojho konania, svojich démonov aj svetlejšie stránky svojej osobnosti, o ktorých som dovtedy netušila.

Revolučný výcvik

Pred šiestimi rokmi som začala výcvik terapeutov v PCA (Person-Centred Approach) prístupe. Výcvik, ktorý je svojím spôsobom revolučný, pretože nabúrava doterajšie pravidlá. Jednak v tom, že sa ho môžu zúčastňovať aj ľudia, ktorí nevyštudovali psychológiu, medicínu, sociálnu prácu, liečebnú alebo špeciálnu pedagogiku či klinickú logopédiu, teda odbory, s ktorými je podľa našej legislatívy dovolené po absolvovaní výcviku, supervízii a praxi v zariadení poskytujúcom psychoterapiu vykonávať psychoterapiu.

„Revolučný“ je však aj v tom, že jeho frekventanti zbúrali limitovanú, presným počtom hodín stanovenú hranicu trvania výcviku, a to z logického dôvodu: niekomu môže päť rokov stačiť, možno je to dokonca priveľa, no inému primálo na to, aby sa naučil všetko, čo potrebuje v nedirektívnom psychoterapeutickom prístupe. Teda, aby rozumel sám sebe, bol kongruentný, dokázal empaticky počúvať a nehodnotiť človeka, ktorý sa na neho obráti o pomoc.

Myslím, že dospieť k dohode, že dobu výcviku si určuje každý frekventant sám, vyžaduje určitú osobnostnú zrelosť, ktorá by mohla byť malým dôkazom pre tých, ktorí majú voči tomuto výcviku výhrady. Pretože, tak ako je každý človek expertom na seba, aj budúci terapeut vie sám najlepšie posúdiť, kedy je schopný pomáhať druhým tým, že ich bude vedieť počúvať a sprevádzať na neľahkej ceste sebapoznávania. Iba on vie, či existujú ľudia, ktorým by nedokázal byť nápomocný, pretože ho v tom obmedzuje jeho vlastné (ne)sebapoznanie. Či by odsúdil ženu, ktorá podstúpila interrupciu, či by dokázal empaticky a nehodnotiaco počúvať človeka, ktorý znásilňoval a vraždil malé deti, či by vedel hovoriť s Rómom, Arabom, politikom… S kýmkoľvek.

Samozrejme, aj tu fungujú „kontrolné mechanizmy“, ale nie sú dané žiadnou autoritou ani vyššou mocou, ktorá nemôže reálne a realisticky zhodnotiť schopnosť človeka napomáhať druhým. Darmo sú určené hodiny výcviku a supervízie, kvantita nemá nič spoločné s kvalitou.

Spomínané kontrolné mechanizmy sú v tomto výcviku v podobe spoluzodpovednosti ostatných frekventantov. V tom, ako pravdivo fungujú a ako pravdivo hodnotia fungovanie kolegu – budúceho terapeuta. Či mu dokážu otvorene a úprimne povedať, kde sú jeho slabiny a silné stránky, aby mohol na sebe pracovať. V spoločnej diskusii účastníci výcviku hodnotia, ako daného človeka vidia, či by k nemu do terapie išli oni a či by k nemu poslali svojich najbližších.

Tento mechanizmus fungovania výcviku stimuluje zmenu človeka v tej najhlbšej úrovni osobnosti – je to zmena na úrovni postojov a hodnôt. A prax tejto skupiny ukazuje, že aj napriek tomu, že si každý sám rozhoduje o tom, kedy končí a môže si požiadať o certifikát, ani jeden z odchádzajúcich tak neurobil.

Rogers v praxi

Otvorenosť skupiny a zrušenie časového limitu trvania výcviku sú podľa mňa presne tým, čo posúva Rogersovu teóriu aj do praxe výcvikov terapeutov v PCA prístupe. Výcvik jednoducho nemôže vyzerať inak, pretože potom by bol v rozpore s teóriou. Súhlasím s Rogersom v tom, že každý človek má v sebe obrovský zdroj seba-porozumenia a seba-vnímania, zdroj základných postojov, sebou riadeného správania, ale zároveň aj zrelého sebavnímania a sebahodnotenia aj v zmysle svojich kvalít ako terapeut. Tieto zdroje sú často zahatané nánosmi rôznych životných skúseností a vplyvov, ktorým bol človek počas života vystavený. Ale možno ich „objaviť“, znovu na ne naraziť, ak sa zabezpečia tri základné a postačujúce podmienky (kongruencia, akceptácia a empatické porozumenie), ktoré podporujú osobnostný rast.

Ak sú, je jedno, či ide o vzťah facilitátor výcviku – frekventant, terapeut – klient, rodič – dieťa, podriadený– nadriadený, kolega – kolega, jednoducho fungujú v každom vzťahu, v ktorom je aspoň jeden človek schopný splniť menované podmienky.

Prečo nemôžem?

Aj ja sa to učím a dovolím si tvrdiť, že sa mi v tom celkom darí. Dôkazom je to, ako sa mi mení život. Napriek tomu, že nemám vyštudovanú psychológiu, ale žurnalistiku, v mozgu mi určite nechýbajú žiadne bunky, ktoré by zabezpečovali schopnosť lepšie sa spoznať, viac sa vnímať, ujasniť si vlastný hodnotový rebríček a vďaka tomu byť disponovanejšou na počúvanie a empatické chápanie druhých. Žiadne bunky, ktoré by to zabezpečovali, jednoducho nie sú. Preto je podľa mňa obmedzujúce, diskriminujúce a mocenské legislatívne vyčlenenie ľudí, ktorí môžu vykonávať psychoterapiu podľa toho, akú vysokú školu vyštudovali. Je hlúpe a krátkozraké zatvárať oči pred pravdou a tváriť sa, že každý psychológ, špeciálny pedagóg, sociálny pracovník či psychiater dokáže byť po absolvovaní terapeutického výcviku nápomocný druhým.

Lakmusovým papierikom psychoterapeuta by mal byť v prvom rade jeho klient. Iba on vie zhodnotiť, či mu terapeut naozaj pomáha s jeho problémami, či sa mu darí postupne zbierať čriepky svojho rozsypaného života, dávať ho dokopy a byť tým, ktorý má svoj život v rukách, ktorý ho riadi. (V tomto zmysle sú spolufrekventanti výcviku zároveň prvými klientmi, ktorí vedia dať otvorenú spätnú väzbu.)

Napriek legislatívnym obmedzeniam, ktoré mi momentálne nedovoľujú legálne sa stať psychoterapeutom, nech by som bola akokoľvek schopná, vo výcviku pokračujem, pretože mi za to stojí. Je veľmi užitočný pre môj osobný aj pracovný život, pomáha mi žiť viac tak, ako naozaj chcem. Zároveň môžem byť bez ohľadu na zákony nápomocná druhým – ako partnerka, rodič, priateľka, kolegyňa.

Ale to nemení moje presvedčenie, že po desiatkach rokov využívania psychoterapie v praxi, dozrel čas znovu otvoriť diskusiu o tom, aké sú schopnosti a atribúty naozaj nápomocného terapeuta, ako ich zabezpečiť, hodnotiť, merať či kontrolovať, podľa čoho dovoľovať, či smie psychoterapiu vykonávať a kto by mal byť tým, kto povolenie udelí. Trúfneme si nechať to na zodpovednosti terapeuta? Nemal by to byť problém, ak je systém výcvikov nastavený tak, že terapeut je po ich skončení dostatočne zrelý na to, aby bol schopný posúdiť, či a do akej miery môže pomáhať, alebo by bolo od neho nezodpovedné, keby sa tým živil, lebo by ľuďom viac škodil ako pomáhal.

No ak to problém je, potom nefunguje systém a treba ho zmeniť.

Lucia Kmentová Skladanová