Pomáhajúce profesie majú svoj základ v intervenciách s jednotlivcom v rámci sociálnych skupín, ktoré majú svoje zvláštnosti a osobitosti vyplývajúce zo sociálneho, psychického alebo telesného zranenia klientov. Prax v oblasti pomáhajúcich profesií vyžaduje okrem tradičných metód a postupov aj alternatívne, medzi ktoré spadajú aj socioterapeutické intervencie a techniky. Komplexnosť a mnohostrannosť sociálnych problémov vyžaduje spoluprácu, kooperáciu, ale aj vymedzenie kompetenčných hraníc vedných disciplín i pomáhajúcich profesií, ako je sociálna práca, sociálna pedagogika, sociálna andragogika a socioterapia. Vzájomný vzťah uvedených vedných disciplín je charakterizovaný orientáciou vedeckého výskumu na aktuálne praktické problémy jednotlivca, jeho sociálnej skupiny a spoločnosti, pričom je možné hovoriť o vzájomnej interdisciplinarite a otvorenosti v zmysle, že každá z týchto oblastí sa zaoberá intervenciou do procesu socializácie jednotlivca, do jeho sociálnych problémov, vrátane sociálno-patologických javov. Z hľadiska väzby na prax sa dá hovoriť o nasledovných kompetenčných hraniciach jednotlivých disciplín:

1. Sociálna práca sa realizuje v nadväznosti na aktuálnu sociálnu politiku štátu (cieľovými skupinami sú nezamestnaní, marginalizované skupiny atď.). Legislatívne je vymedzená jednak ako poskytovanie sociálnych služieb a dávok a tiež ako výchovná a poradenská činnosť sociálnych pracovníkov, ktorí pracujú s klientmi priamo.

2. Sociálna pedagogika a sociálna andragogika sa realizujú v súlade so štátnou politikou výchovy a vzdelávania (rozvojové tendencie spoločnosti), pričom jestvuje samozrejme väzba medzi sociálnou politikou štátu a štátnou politikou výchovy a vzdelávania. Ciele a úlohy sociálnej práce a sociálnej andragogiky v spoločenskej praxi totiž vystupujú paralelne. Kým sociálna práca je intervenciou do sociálnych problémov jednotlivca, sociálna andragogika pôsobí na klientov najmä v oblasti výchovy a vzdelávania.

3. Socioterapia sa realizuje v súlade so sociálnou politikou štátu, avšak jej kompetenčná oblasť presahuje samotného klienta, dotýka sa života jeho užšieho aj širšieho sociálneho okolia, teda jeho referenčnej skupiny (rodina, príbuzní a pod.) a života spoločenských celkov.

Kým oblasti pôsobenia aj profesijné kompetencie sociálneho pracovníka sú legislatívne jasne vymedzené, termíny socioterapia a socioterapeut sa na Slovensku zatiaľ nevymedzujú. Zákon o sociálnej pomoci č.195/1998 Z. z. hovorí iba o sociálnej pomoci a o zabezpečení integrácie občana do spoločnosti. Podstatné však je, že vznik socioterapie ako samostatného vedného odboru je reakciou na požiadavky vyplývajúce zo súčasnej praxe pomáhajúcich profesií, kedy klientom nie je iba jednotlivec, ale celá sociálna skupina či komunita. Na rozdiel od psychoterapie nepreniká do intimity jednotlivca, skôr sa dá hovoriť o terapii klientových sociálnych vzťahov.

Etablovanie socioterapie ako preventívnej a terapeutickej činnosti sociálnych javov a vzťahov v rôznych oblastiach pomáhajúcich profesií si vyžaduje špecifickú profesijnú prípravu. Socioterapeut musí disponovať takými osobnostnými kvalitami a kompetenciami, ktoré ho umocňujú sprevádzať klienta v jeho ťažkej životnej situácii, ktorá je dôsledkom buď jeho spôsobu života, alebo jeho hendikepu. Účelom socioterapie na rozdiel od sociálnej práce nie je pomoc, ale spolupráca. Tá vychádza z klientových aktuálnych potrieb a tiež z potrieb jeho okolia. Socioterapeutické postupy nie sú jednostranne orientované na klienta, ale sú založené na vzájomnej interakcii socioterapeuta a klienta, na dynamike ich vzájomného vzťahu a na bazálnej dôvere v liečivý potenciál vzťahu týchto ľudí.

Úlohou socioterapie je mobilizácia klientových vnútorných kapacít a kapacít relevantnej skupiny, ktoré reálne jestvujú, vedú k jeho sociálnej integrácii, k obnoveniu jeho vzťahov a tiež k vytvoreniu posilňujúcich sociálnych kontaktov a prispôsobivého sociálneho správania. Skupina by mala „problémovému“ individuálnemu klientovi umožniť zdravšie fungovanie, rozvoj jeho schopností, uvedomovanie si svojej moci a vplyvu na skupinové dianie. Rovnako tak úlohou socioterapie je napomáhať jednotlivcovi uvedomiť si mechanizmy vplyvu skupiny na eskalovanie jeho ťažkostí. Socioterapeut je v pozícii terapeuta v širokom slova zmysle a slúži svojmu klientovi ako dostatočne zrelý model kvalitného života. Zrelosť socioterapeuta a jeho zrelý spôsob vyrovnávania sa so skupinovou dynamikou, facilitovanie riešenia konfliktov, napomáhajú ozdravovaniu skupinovej atmosféry. Socioterapeut vnáša otvorenosť tak, aby skupina slúžila svojim členom a nie „norme“, ktorá nie je členom-centrovaná, ale fungovanie člena v skupine obmedzuje. Socioterapia demaskuje hodnoty, morálku a normy, s ktorými sa členovia skupiny nestotožňujú. Zdravšie a funkčnejšie napĺňa ciele skupiny, pravdivo pomenúva individuálne potreby klienta a hľadá spôsob ich adekvátneho a plnšieho uspokojovania.

Profesijnou oblasťou pomáhajúcich profesií sú neraz také životné situácie, v ktorých vplyv sociálnej skupiny, hendikepu, či náhlej životnej udalosti spôsobuje veľký deficit v psychickom alebo fyzickom rozvoji. Je potrebné brať do úvahy zvýšenú zraniteľnosť týchto ľudí, ktorým často chýba emocionálny a posilňujúci vzťah, v rámci ktorého by mohli postupne nachádzať a budovať svoj vlastný spôsob života a fungovania. Tieto vzťahy sú základným predpokladom na prevenciu proti rozrastaniu sociálno-patologických javov, nežiaduceho a neprispôsobivého správania, na ich zmiernenie, alebo dokonca odstránenie. Socioterapia by tak aj na širšej spoločenskej a odbornej báze (tvorba „zdravších“ zákonov, efektívnejšie fungovanie nemocníc, škôl, firiem, veda, vzdelávanie) mohla byť zdrojom zmien v spoločnosti.

Socioterapia teda nachádza uplatnenie v každej profesii, ktorá sa prioritne zameriava na medziľudské vzťahy, kde je potrebná liečba, rehabilitácia alebo sanácia sociálnych vzťahov klienta a jeho spoločenstva. Ak sa človek z rôznych dôvodov ocitá v pozícii klienta, teda toho, komu je potrebné poskytovať pomoc alebo podporu (zdravotnícka starostlivosť, sociálna starostlivosť, resocializačná starostlivosť, opatrovateľská a ošetrovateľská starostlivosť…), je vhodné uvažovať o poskytovaní socioterapie, ktorá môže prebiehať paralelne s ostatnými aktivitami a činnosťami v rámci tzv. pomáhajúceho vzťahu.

PhDr. Lívia Bekő