Psychoterapia je zámerné upravovanie narušenej činnosti organizmu (choroby, poruchy) psychologickými prostriedkami, s cieľom liečby. Narušenie činnosti sa môže týkať psychických procesov a osobnosti alebo somatických procesov a orgánových funkcií. Môže byť podmienené psychogénne i somatogénne. K psychologickým prostriedkom patrí slovo, mimika, mlčanie, emotivita a emočné vzťahy, učenie, manipulácia prostredím a iné.[1]

Odborná literatúra rozlišuje klinicky orientovanú psychoterapiu a osobnostne zameranú psychoterapiu, pričom cieľom tej druhej je pomoc pacientovi pri zmene jeho vzťahov k sociálnemu prostrediu i vlastnej osobnosti. Osobnostne orientovaná psychoterapia (individuálna i skupinová) využíva do značnej miery rôzne varianty analýzy konfliktných zážitkov chorého. V individuálnej psychoterapii je rozhodujúcim faktorom efektívnosti liečebného pôsobenia psychoterapeutický kontakt lekára a pacienta, ktorý sa zakladá na vzájomnej úcte a dôvere, no v prevažnej miere na empatii lekára a jeho schopnosti počuť pacienta nielen ušami, ale aj srdcom – vcítiť sa.

Humanistická psychológia, najmä jej významný predstaviteľ Carl R. Rogers, vychádza zo základnej hypotézy, že v každom živom organizme (nevynímajúc rastliny, zvieratá, hmyz atď.) je tzv. aktualizačná tendencia. Rogers ju definuje takto: „Je to vrodená tendencia organizmu rozvíjať všetky svoje kapacity takým spôsobom, ktorý slúži udržiavaniu alebo rozširovaniu organizmu.“[2] Voľnejšie povedané je aktualizačná tendencia čosi podobné nepokoju v hodinkách, tej malej súčiastke, korá neustále kmitá zo strany na stranu a zabezpečuje ich chod. Aktualizačná tendencia je zdroj pohybu a rastu. Účastník jednej encounterovej skupiny ju prirovnal k pramienku vody, ktorý sa neustále tlačí von spod zeme, aby potom na jej povrchu tiekol cestou najmenšieho odporu. A keď sa mu do cesty postaví prekážka, tak pramienok si opäť nájde svoje koryto, potečie ďalej, nezastaví sa, iba sa na istý čas komplikuje jeho cesta najmenšieho odporu. V živote človeka to môže znamenať, že od narodenia sa orientuje podľa svojho organizmu a hľadá si tú svoju cestu najmenšieho odporu. Rôzne vplyvy a prekážky, kam počítame najskôr výchovu v základnej rodine, neskôr školu, prácu a spoločnosť, mu kladú do cesty podmienky – prekážky – a žiadajú od neho, aby túto cestu menil, prispôsoboval požiadavkam okolia. Toto ho núti meniť svoj pohyb a rast. Raz sú tie podmienky v jeho prospech (socializácia), inokedy mu škodia – keď napríklad príde choroba. Psychoterapia je jedným zo spôsobov, ako odstraňovať prekážky a zároveň napomáhať rastu a rozvoju v harmónii organizmu s prostredím.

Človek potrebuje pre svoj rast prítomnosť psychologických a sociálnych podmienok, pretože ich neprítomnosť pôsobí deštruktívne. Deštrukciu rastu možno zjednodušene zhrnúť pod pojem neurotizácia. Abraham Maslow – ďalší významný predstaviteľ humanistickej psychológie – na otázku, čo robí človeka neurotickým, odpovedá, že neuróza vzniká depriváciou istých uspokojení, predovšetkým „…neuspokojených prianí bezpečia, spolupatričnosti a identifikácie, blízkych milujúcich vzťahov, úcty a prestíže“[3]. V jeho ponímaní je efektom psychoterapie náhrada chýbajúceho, pričom terapeut je ten, ktorý prirodzene cez svoje osobnostné kvality zabezpečuje tieto podmienky, pretože ich prítomnosť je prevenciou pred chorobou, prípadne pomáha chorobu liečiť. Psychoterapia je tak chápaná v jej širokom význame, v rozmedziach celkového bytia a fungovania ľudí, ktorí svojimi kvalitami buď napomáhajú alebo brzdia rastový potenciál druhých, bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú, s kým a v akej situácii komunikujú, a teda aj u lekára v ambulancii či na oddelení, kde nevyhnutnou súčasťou je prítomnosť a práca sestry.

Sestra prichádza v ambulancii pri ošetrovaní a rôznych odborných zákrokoch do pomerne intímneho kontaktu s pacientom. Tento kontakt ponúka pomerne široký priestor na komunikáciu, ktorá môže mať psychoterapeutický podtext a následne aj terapeutický efekt. V prípade dlhodobého pobytu pacienta v nemocnici a na lôžku je tento priestor ešte širší a kontakt s následným terapeutickým efektom ešte výraznejšie môže napomáhať celkovej liečbe ochorenia. Sestra sa totiž v očiach pacienta stáva mnohokrát zdrojom istoty, pokoja a bezpečia. Rovnako tak sa ale môže stať aj zdrojom pochybností, obáv a strachu, ak nie je dostatočne odborne pripravená aj na psychoterapeutickú prácu s pacientom. Samozrejme, že poslaním sestry nie je psychoterapia, avšak jej odborná praktická príprava spolu s prípravou a vzdelávaním sa aj v psychoterapii, môže významnou mierou v praxi napomáhať liečbe pacienta. Takéto osobnostné kvality počas výkonu profesie sa akoby automaticky prenášajú do vzťahu s pacientom, zobúdzajú u neho dôveru v liečbu, sebadôveru a v neposlednom rade podporujú jeho dôveru voči svojmu lekárovi. Dobre zohratý psychoterapeutický tím lekár – sestra je pre každého pacienta obrovskou devízou a neraz aj nádejou, keď sa trápi svojou chorobou a strachuje sa, ako bude jeho život vyzerať ďalej. Pokojne si na základe mojich praktických skúseností dovolím tvrdiť, že liečba prebieha lepšie, rýchlejšie, úspešnejšie a pod., keď pacient spolupracuje s lekárom a keď je medzi nimi vytvorený vzťah založený na dôvere. Takýto vzťah totiž má kvality, ktoré umožňujú pacientovi redukovať svoje obavy, strachy a stres – jeho psychologické „brzdy“ liečby. Dávno je známe, že strach a jeho zvládanie majú na priebeh ochorenia a liečby výrazný vplyv. Pacienti, ktorí sú zrelší a majú menej obrán, sa liečia rýchlejšie a kvalita ich života počas ochorenia je vyššia než u tých, ktorí sa obávajú a svoj strach nedokážu zvládnuť. Proces zvládania obáv a strachu je náročný. Vyžaduje si istú mieru osobnostnej zrelosti, pretože nie každý pacient je pripravený pozrieť sa svojej chorobe „do tváre“ a napriek obavám zrelo k nej pristupovať. Aj preto si lekári čoraz častejšie prizývajú v takých chvíľach na pomoc psychoterapeutov alebo socioterapeutov, aby okrem liečby tela pomáhali liečiť aj ducha.

K lekárovi prichádzajú v prevažnej väčšine prípadov ľudia, ktorých niečo trápi a ktorí hľadajú pomoc, pretože sami už bez odborného zásahu nedokážu tento problém zvládnuť. Je teda pochopiteľné, že takíto ľudia v sebe nosia aj rôzne intenzívnu mieru strachu a obáv, od malých nepríjemností až po strach z vyšetrenia, ktoré im môže definitívne zmeniť život. Pristupovať k pacientovi iba čisto lekársky odborne je síce nevyhnutné, no som presvedčený, že nie postačujúce. Hádam nikto nepochybuje o tom, že keď pacient cíti, že sa lekár a sestra o neho zaujímajú, že ho dokážu vypočuť a porozumieť jeho trápeniu, tak výsledkom je jeho vnútorné upokojenie a dodáva mu to nádej na uzdravenie. Pochopiteľne, že nemožno pacienta klamať a falošne mu vytvárať nepravdivý obraz o jeho ochorení, no aj v prípadoch naozaj vážnych, ako napr. pri rôznych onkologických ochoreniach, je psychoterapeutické pôsobenie veľmi potrebné, pretože je zdrojom motivácie pacienta liečiť sa a napomáha mu veriť vo svoje sily. Som presvedčený, že takýto postoj pacienta by ocenil každý lekár a každá sestra.

Myslím si, že keby sa psychoterapia so všetkými svojimi možnosťami stala harmonickou súčasťou práce sestry, bolo by to iba na prospech pacienta a v neposlednom rade aj sestry samotnej, pretože by mala s pacientmi dôvernejšie vzťahy, ktoré by stali významným zdrojom ocenenia a radosti z práce.

PhDr. Ľudovít Dobšovič

[1]http://sk.wikipedia.org/wiki/Psychoterapia#Defin.C3.ADcie

[2] Rogers, C.R.: A theory of therapy, personality and interpersonal relationships, as developed in the Client-Centered Framework, (nepublikovaný interný preklad pre potreby psychoterapeutického PCA výcviku, preložili Vladimír Hlavenka a Ivan Valkovič, Bratislava 1993)

[3] Maslow, A.H.: Ku psychológii bytia, PERSONA, Modra 2001