V súčasnosti nie je sformulovaná žiadna jednoznačná definícia koučingu, napriek tomu v rámci uznávaných koučingových smerov existuje určitá zhoda pojmov. Koučing je chápaný ako interaktívny proces vzťahujúci sa na jednotlivca alebo skupinu a zahrňujúci pracovné alebo osobné témy. Zvyčajne sleduje nejaký konkrétny cieľ, realizuje sa vo viacerých stretnutiach a je časovo ohraničený. Základom koučingového procesu je vzájomná akceptácia a vzťah postavený na dôvere kouča a koučovaného. Kouč sa viac sústreďuje na proces a vzťah, menej na obsah. Cieľom koučingu je pomôcť klientovi v tom, aby sa vedel zorientovať v možnostiach, ako si sám pomôcť pri riešení daného problému tým, že podporuje jeho sebauvedomovanie a sebareflexiu pomocou adekvátnych intervencií, čím sa zvyšuje jeho schopnosť rozhodovať sa a konať.

Kouč, ktorý využíva pri práci s klientom prístup centrovaný na človeka, nájde v tejto koncepcii cenný zdroj pre svoju každodennú prax. Sám Rogers (predstaviteľ humanistických prístupov v psychoterapii) predpokladal využite svojho konceptu aj v iných, nielen terapeutických kontextoch. Skúsenosti ukazujú, že prístup orientovaný na človeka sa dá úspešne používať či už pri práci s jednotlivcom alebo skupinou, vo všetkých oblastiach personálneho rozvoja (poradenstvo, tréning, supervízia, koučing atď.). Som však presvedčený o tom, že koučingový rozhovor nemôže byť účinný a že ani proces pozitívnej zmeny sa nenaštartuje, ak nebudú splnené základné podmienky interpersonálnych kvalít kouča, ktoré tento prístup charakterizujú.

Do koučingu vstupujú ľudia buď z vlastnej iniciatívy, alebo na odporúčanie svojho nadriadeného – dá sa teda povedať, že sú vždy vystavení určitému tlaku. Často sa od nich vyžadujú zmeny, ktoré pre nich znamenajú nielen veľkú výzvu, ale aj určité ohrozenie. Práve koučing môže podporiť schopnosť sebareflexie klienta, ktorý si v procese koučingu sám hľadá riešenia svojich problémov. Zmena býva uľahčená, ak je človek pripravený uvidieť sám seba takého, akým v skutočnosti je, a je ochotný otvoriť sa zážitkom. Koučing orientovaný na človeka treba chápať ako zvláštnu formu pomáhajúcich postojov, určité sprevádzanie klienta, ale určite nie jeho vedenie. V procese koučingu sú nápomocné viaceré interpersonálne kvality kouča ako bezpodmienkové prijímanie (akceptácia klienta), empatia a kongruencia kouča.

Bezpodmienková akceptácia klienta je neutrálny, východiskový postoj kouča. Znamená rešpekt a úctu kouča voči klientovi, ktorý k nemu prichádza. Nepochybne jedným z predpokladov takéhoto postoja kouča je jeho dôvera v klienta a v jeho rozvoj, ako aj ozajstná účasť a záujem kouča pochopiť problém, ktorý má klient. Ak klienta kouč takto akceptuje, potom nemá potrebu ho hodnotiť, alebo meniť ho podľa svojich predstáv. Jednoducho ho prijíma takého, aký je a snaží sa porozumieť dôvodom jeho správania. Myslím si, že takéto prijímanie klienta vytvára predpoklady na partnerstvo, ktoré je pre osobnostný rast klienta dôležitým predpokladom. Vedie aj k uvoľneniu klienta, nemusí totiž investovať energiu do udržiavania fasády a dochádza aj k zmenám vo vnímaní vlastnej osoby, čo klientovi poskytuje aj väčšie možnosti riešiť svoj problém.

V koučingu klient rozpráva o svojich problémoch, ktoré chce riešiť, o ľuďoch a situáciách, ktorým by chcel lepšie porozumieť a o výzvach, ktoré by chcel zrealizovať. Toto všetko vymenované „prezentuje“ s určitou mierou emocionality. Ak však klientovi chýba vnútorný vzťah k tomu, čo sa v ňom odohráva (emocionálna a osobná významová súvislosť), pokúsi sa kouč objasniť klientovi tento vzťah pomocou empatie. Empatia je v tomto prípade schopnosť porozumieť tomu, čo sa v klientovi v danom okamžiku odohráva. Vo vzácnych prípadoch sa stáva, že klient ukáže najprv emociálnu stránku (vnútornú neistotu, strach, zraniteľnosť) a až dodatočne pripojí fakty týkajúce sa problému, ktorý chce riešiť. Aby bol koučing úspešný, sú potrebné obe časti: emocionálna aj kognitívna. Kouč pozoruje, sústredene načúva, konkretizuje a ponúka koučovanému ako ho porozumel – je klientovi nápomocný v objasňovaní oboch rovín (emocionálnej aj vecnej). Klient tak zlepšuje svoju schopnosť konať a riešiť problémy, pretože v tomto procese porozumenia samému sebe usporadúva svoje vlastné vnímanie a pocity. Porozumie prepojeniu medzi vonkajšími a vnútornými zdrojmi, vďaka čomu môže jasnejšie vnímať svoje možnosti. Koučing na rozdiel od psychoterapie sa nezaoberá len vnútorným svetom klienta, ale neprestajne „pendluje“ medzi jeho vnútorným a vonkajším svetom.

Myslím si, že ak má byť koučing úspešný, je potrebné zaoberať a oboma zložkami prežívania. Ak by sme sa v rozhovore venovali iba vecnej rovine, výsledkom by bol zdanlivý, a teda neúčinný poradenský rozhovor, pretože riešenie sa „nestretne“ s klientovou emóciou a proces koučingu bude neúčinný. Stáva sa to najmä u klientov, ktorí pokladajú rôzne techniky (časový manažment, riešenie problémov, riešenie konfliktov) za veľmi efektívne a očakávajú, že na všetko existuje nejaká osvojiteľná technika. Niekedy sa zdá, akoby takíto klienti mali svoje prežívanie „odpojené“ od problému a nechceli do toho „zaťahovať“ emócie.

Elementárnou podmienkou úspešnosti koučingu je aj kongruencia kouča, jeho autenticita, pravdivosť, schopnosť otvorene komunikovať svoje prežívanie, byť samým sebou, bez nasadzovania profesionálnej fasády svojej roly. (Kongruencia – presný súlad medzi prežívaním, uvedomovaním a komunikáciou). Ak kouč dokáže klientovi otvorene povedať o svojich emóciách a nič pred ním neskrývať, zvyšuje pravdepodobnosť, že klient sa v koučingu bude cítiť dobre. Kongruentný kouč vysiela správu, že byť samým sebou je dovolené a v takom vzťahu klient skôr nájde zdroje v sebe.

Aj keď kouč splní všetky podmienky interpersonálnych kvalít potrebných v procese koučingu, jeho „úspešnosť“ môže posúdiť iba klient. Iba klient je ten, kto povie, či má pocit, že ho niekto vypočul a porozumel mu. Sám posúdi schopnosť kouča napomôcť mu v riešení jeho ťažkosti. Keďže interpersonálne schopnosti ako akceptácia, empatia a kongruencia nie sú pre človeka úplne samozrejmé, je potrebné ich rozvíjať. V praxi som sa stretol s viacerými koučami, ktorí svoju „koučovskú kvalifikáciu“ opierajú o trojdňový tréning koučingu, ktorý absolvovali. Som presvedčený, že takáto „kvalifikácia“ je nedostatočná, nakoľko na zmenu postojov a rozvoj spomínaných kompetencií potrebuje kouč podstatne dlhšie obdobie. Domnievam sa, že účasť v dlhodobom výcviku a intenzívna práca na sebe samom, je elementárnym predpokladom preto, aby kouč u klienta uspel. Inak môže viac pokaziť, než pomôcť „napraviť“.

Peter Kazička