Systematické vzdelávanie sestry je zamerané predovšetkým na získavanie širokého spektra odborných kompetencií, ktoré sú predpokladom pre výkon jej povolania. Práca sestry však presahuje rámec odbornej pomoci a poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti. Už azda nikto nepochybuje o tom, že sociálny aspekt prelína každú jej činnosť v starostlivosti o pacienta a vo výraznej miere určuje kritériá posudzovania kvality jej práce. Z pohľadu pacienta či klienta, s ktorým prichádza do kontaktu, je kvalita jej komunikácie a celkového prístupu k nemu najdôležitejším kritériom, cez ktoré vníma úroveň poskytovania starostlivosti a ktoré sa registrujú v jeho vedomí buď ako príjemné, alebo nepríjemné zážitky. V situácii, kedy je vystrašený, zneistený, možno nahnevaný najviac potrebuje bezpečie, empatiu a akceptáciu. Je preto samozrejmosťou očakávať, že sestra v rámci pomáhajúceho vzťahu s pacientom bude zručná aj osobnostne a sociálne, teda bude vedieť pacienta zachytávať a počúvať ho, budovať s ním bezpečný a dôverný vzťah.

Vynára sa tak potreba pripraviť sestry na otvorenú a zrelú komunikáciu a na zvládanie rôznych sociálnych interakcií v rámci tzv. pomáhajúceho vzťahu. Uplatnenie experienciálneho (zážitkového) učenia vo vzdelávaní sestier má opodstatnenie v tom, že poskytuje učiacemu sa otvorené spätné väzby na jeho komunikáciu, a tým napomáha k odkrývaniu a hľadaniu jeho komunikačných bariér. Experienciálne učenie je učenie sa na báze interakcií a reálnych zážitkov s ostatnými členmi skupiny, cez ktoré si jedinec môže hľadať a nachádzať svoj jedinečný spôsob bytia a komunikácie a rásť k svojmu pravdivému seba-náhľadu. Experienciálne učenie sa vyskytuje v spojitosti s aktívnym sociálnym učením (ďalej ASU), ktoré je v odbornej literatúre definované ako systém osvojovania poznatkov, postojov a osobnostných zručností vlastnou aktívnou účasťou na skupine, na riešení reálnych problémov a vzniknutých interpersonálnych konfliktov v interakcii s ostatnými členmi v skupine.

Moje skúsenosti a aj skúsenosti kolegov ma však opakovane stavajú pred problém, ako dosiahnuť to aktívne v sociálnom učení. Azda najčastejšia veta, ktorú na začiatku takýchto stretnutí môžu účastníci odo mňa počuť je: „Prišli ste sa sem učiť, alebo chcete byť učení?“ A najčastejšou odpoveďou býva, že sa chcú učiť, pričom predstava o tom, ako sa chcú učiť je, že si zoberú poznámkové bloky a čakajú, čo im ja alebo kolegovia začneme rozprávať. Ako a čo im ponúknuť tak, aby uznali a zistili, aby zbadali, že potenciál, ktorý v sebe nosia, by nemali podceňovať? Ako ich podnietiť k tomu, aby si viac dôverovali a viac sa spoliehali na svoju vlastnú múdrosť a na svoje vlastné videnie života? Takýto postoj si vysvetľujem ako dôsledok dlhých rokov vzdelávania na základnej a strednej škole, ktoré nevedie k samostatnosti, ale oveľa viac vyžaduje poslušnosť žiakov a študentov. Za dlhé roky sa tak naučia nesamostatnosti, pretože vždy bol niekto, kto im ukazoval, čo sa majú učiť, ukazoval im „správne“ riešenia, viedol ich, vyžadoval výkon a poslušnosť. Veľmi presne to vystihol Rogers vo svojej knihe O osobnej moci, keď napísal: „Naše spoločenské inštitúcie – vzdelávacie, obchodné, náboženské a rodinné – stoja v priamej opozícii ku komukoľvek, kto sa vzpiera tradícii.[1] Potom sa človek ťažko rozhoduje sám, prenecháva rozhodovanie o sebe na iných, čo sa postupne v jeho živote odzrkadlí napr. v poslušnosti na pracovisku, v pasivite vo vzťahu k spoločensko-politickému dianiu a celkovej nedôvere voči ľuďom. O jave poznávania uvažuje aj Fromm a zachádza až do filozofickej roviny, opierajúc sa pritom napr. o myšlienky Buddhu, Ježiša a iných. Píše: „Mať vedomosť znamená získať a udržať použiteľnú znalosť (informáciu) vo vlastníctve; vedieť je funkčné, je to súčasť procesu produktívneho myslenia. Vedieť neznamená mať pravdu; znamená to prenikať pod povrch a kriticky a aktívne a čím ďalej tým viac sa postupne približovať k pravde.“ [2] Za stále aktuálnu považujem aj jeho poznámku na margo vzdelávacích inštitúcií, ktoré sa snažia navykať ľudí mať znalosti ako majetok, ako minimum potrebné na spoločenskú prestíž alebo správne vykonávanie povinností v práci.

ASU má viacero foriem. Za jednu z nich považujem tzv. encounterové skupiny, ktorým sa vo svojej praxi venujem. Encounterové skupiny ponúkajú odlišný prístup k ľudským zdrojom a k učeniu sa človeka. V plnej vážnosti rešpektujú, že nikto nemôže byť expertom na druhých, môže byť expertom iba sám na seba a môže nachádzať svoj jedinečný spôsob žitia a bytia. Encounterové skupiny vychádzajú z princípov humanistickej psychológie, ktorej centrálnou hypotézou je predpoklad, že rastový potenciál každého človeka sa uvoľňuje vo vzťahu s druhým človekom.

Vzdelávanie v encounterovej skupine má výrazne odlišné charakteristiky v porovnaní s inými formami ASU, predovšetkým v tom, že proces v encounterovej skupine nie je štruktúrovaný a nie je ani moderovaný resp. usmerňovaný. Proces a dynamiku v skupine uľahčuje facilitátor (často je to dvojica muž a žena) predovšetkým v zmysle podporovania otvorenej a priamej komunikácie, ktorá umožňuje účastníkom dozvedieť sa viac o sebe a o spôsoboch svojej interakcie s inými. Facilitátor skupinový proces neriadi, ale reprezentuje postojové kvality, ktoré napomáhajú resp. uľahčujú komunikáciu v skupine, vyjasňujú „komunikačné šumy“. Cieľom skupinového procesu je zvýšiť vnímavosť a citlivosť voči zmenám v emocionálnom živote účastníkov a na základe toho zvyšovať seba-dôveru vo vytváraní rôznych druhov vzťahov (pracovných, spoločenských, partnerských či osobne-intímnych). Skupinové sedenia umožňujú účastníkom v komunikácii s inými ľuďmi postupne redukovať hodnotiace postoje, poučovanie a ovládanie svojich emócií. Formou zážitku na sebe a v „stretnutí“ (encounter) s ďalšími členmi skupiny majú účastníci možnosť hľadať si svoj jedinečný, autentický spôsob bytia a žitia.

Aplikovať experienciálne učenie formou tzv. encounterových skupín sa rozhodli aj na pôde tejto univerzity (na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave) v odbore Ošetrovateľstvo, kde takéto skupiny prebiehajú v 1., 2. aj v 3. ročníku dennej formy bakalárskeho štúdia v rozsahu 1 týždňa v každom semestri. Tieto skupiny facilitujeme s kolegom a priebežne monitorujeme ich efektivitu formou sebareflexných dotazníkov a sebareflexných vyjadrení po každom stretnutí. Chceli sme získať seriózne výsledky a priamu spätnú väzbu účastníkov, pretože sme presvedčení, že najhlavnejším a najvalidnejším kritériom posúdenia kvality takéhoto vzdelávania sú práve oni. K dispozícii už máme čiastkové priebežné výsledky, z ktorých je zrejmé, že sa výrazne mení postoj študentov od prvotnej nedôvery a odmietania takejto formy učenia smerom k väčšej akceptácii, porozumeniu zmyslu nielen pre ich pracovný, ale aj osobný život. Vstup do encounterovej skupiny bol na začiatku poznačený predovšetkým nechuťou a odmietaním. Študenti málokedy obľubujú niečo povinné a navyše neboli zvyknutí na to, že by svoje učenie mohli sami centrovať. Akoby ihneď porozumeli, že na týchto skupinách sa budú vzdelávať inak a v niečom inom a prvou reakciou bolo napätie, preľaknutie. Zaujímalo nás, ako sa menil tento postoj účastníkov skupiny k encounterovej skupine a či sa počiatočná fáza zmätku a vyjadrenia negatívnych pocitov prejavila aj vo výsledkoch výskumu. Tie potvrdzujú, že počiatočná defenzivita a nedôvera voči dianiu na encounterovej skupine sa reálne v postupujúcom procese mení, dôvera jednoznačne narastá. Rozdiely medzi hodnotami na prvom a piatom stretnutí sú signifikantné na 1-percentnej hladine významnosti. Tento štatistický výsledok plne podopiera popis jednotlivých fáz encounterovej skupiny v odbornej literatúre a tiež naše skúsenosti s tým, že skupina je schopná – za predpokladu primerane facilitovanej atmosféry – rozvinúť svoj vlastný potenciál i potenciál svojich členov.

Kombinácia sebaúcty a jedinečnosti človeka s odbornými vedomosťami je veľmi silná devíza pre pracovný aj osobný život. Encounterová skupina „vzdeláva“ predovšetkým tým, že účastníci sa učia pozorne načúvať a vnímať najmä samých seba. Deje sa tak práve v encounteri (stretnutí) s druhými. Vzhľadom k tomu, že táto forma vzdelávania sestier bude pokračovať počas celého štúdia, verím, že konečný výsledok bude ešte významnejší, pretože ak človek chce pohnúť svetom, musí najprv pohnúť sám sebou.

PhDr. Lívia Bekő


[1]Rogers, C.R.: O osobnej moci, Persona, Modra 1999

[2] Fromm, E.: Mít nebo být? Naše vojsko, Praha 1994