„Je nutné si uvedomiť, že v spoločnosti, ktorá prestala byť kultúrou, a ktorá pustila zo zreteľu hľadanie, sa môže skoro všetko stať drogou, teda aj práca, majetok…“ Rüdiger Dahlke

V prípade, že sa začne diskutovať na tému „drogy“, väčšina ľudí má pocit, že bolo veľa povedané a všetko je jasné. Diskusia zvykne vyústiť do dvoch táborov, v ktorých sú ľudia presvedčení o svojej absolútnej pravde. Máme vášnivých zástancov, ktorí z hlavy vymenujú výhody legalizácie drog. Na druhej strane sú presvedčení odporcovia, ktorí vidia v drogách zmarené životy, rozvrátené rodiny, krádeže a celkový rozpad spoločnosti. Môžeme skutočne drogám pripisovať vo vzťahu k spoločnosti, ľuďom, zlé či dobré vlastnosti látke, rastline či chemickej zlúčenine? Nie je droga len tým, čím si ju urobíme? Podľa mňa je dôležité definovať a rozprávať sa o motívoch prečo ľudia drogy berú. K čomu droga slúži v samotnom živote  užívajúceho?

Pri hľadaní motívov, ktoré ľudí vedú k užívaniu drog prichádzame k nenaplneným psychologickým potrebám: potrebe bezpečia, lásky a ocenenia (Maslowova hierarchia potrieb). Každý človek v priebehu života napĺňa tieto potreby vo väčšej či menšej miere. Nezmiznú. Vlastné skúsenosti ma vedú k presvedčeniu, že ide o túžbu vidieť svet mäkší. Je to ľahšia cesta ako dosiahnuť naplnenie, čo však z dlhodobého pohľadu nemôže nasýtiť. Človek v sebe cíti, že niečo nesedí, avšak v ťažkej situácii vnútorné napätie motivuje človeka nájsť si cestu k poháriku, k cigaretke alebo podaniu drogy cez injekčnú striekačku. Otázkou zostáva či samotní užívatelia rozumejú súvislosti, čo sa v nich deje, prečo potrebujú siahnuť po droge. Ide o snahu naplniť jednu z vyššie menovaných potrieb. Pokladám za veľmi dôležitý moment pomenovať práve chvíľu, keď si idem napríklad zapáliť cigaretu. Prečo to robím? Pamätám si, že moja najväčšia chuť zapáliť si, bola práve vtedy, keď som sa cítila sama sebou neistá. Cigareta bola pre mňa v danú chvíľu „sociálnou tyčou“. Mohla som sa oprieť. Malá cigareta pre mňa predstavovala istotu. Nevedela som sa postaviť sama za seba, za svoje chcenie, bytie.  „Potrebujem si zapáliť“ často krát počujeme od ľudí užívajúcich cigarety. O akú potrebu sa jedná? Môže cigareta nahradiť bezpečie, lásku či ocenenie? V tomto sa skrýva práve princíp sebaklamu. Všetci vieme, že nemôže. Na chvíľu sa môžeme cítiť v bezpečí, milovaní alebo ocenení. Napríklad v prípade ohrozenia si ideme zapáliť. Ako keby sa na chvíľu zastavíme pri sebe, prichádza uvoľnenie, bezpečie. V tejto chvíli však nejdeme ďalej, zostávame pri fajčení alebo užívaní akejkoľvek inej drogy. Prestala som fajčiť práve vtedy, keď som si začala uvedomovať, krok po kroku tieto chvíle. Cigareta sa stala nadbytočnou. Musím však pripomenúť, že mojím motívom bolo chcenie rozumieť si a neklamať samú seba. Zabránil by mi fajčiť zákon, ktorý by ilegalizoval fajčenie? Moja odpoveď je „nie“. Nerozpoznané napätie by ma viedlo k tomu, že by som našla v najlepšom prípade inú formu falošného napĺňania ako boli cigarety. V reálnom pohľade by som hľadala cestu ako obísť zákon. Presne to čo sa deje dnes v súvislosti s užívaním.

Napomáha teda útok vystrašeného rodiča v podobe fyzického násila, udania na polícii, zákazov v podobe domáceho väzenia, riešiť nedostatkové potreby dieťaťa, ktoré začína experimentovať s drogami? Pre nás ľudí v majoritnej spoločnosti je ľahšie zmiesť problémy zo stola vo forme zákazov, ktoré však nič neriešia. Z mojich skúseností, v čase keď som robila „streetworkera“ viem, že situácia je menej transparentná a počet užívajúcich sa neznižuje. Riziko šírenia ochorení sa zväčšuje.

Keď som si robila menší prieskum medzi ľuďmi vo svojom okolí, či by drogy zakázali alebo nie, jednoznačná odpoveď znela „áno“. Ľudia sa domnievajú, že v prípade legalizácie drog, by zomrelo viac ľudí, alebo by vypukla epidémia. Akoby sa báli veriť, že ľudia nebudú chcieť „riešiť“ svoje problémy pomocou sebaklamov v podobe drogy. Paradoxne nemajú strach z užívania alkoholu a cigariet, tzv. legálnych drog. Stretávam sa ako abstinent veľmi často s otázkami: „Nepiješ? Berieš lieky alebo si autom? “Pritom pri alkohole a cigaretách ide úplne o rovnaký princíp ako pri tzv. tvrdých drogách. Dr. David Nutt ( King, L.A., Saulsbury, W. and Blakemore, C., Development of a rational scale to assess the harm of drugs of potential misuse, Lancet, 369:1047-1053, 2007). a jeho spolupracovníci uskutočnili výskum návykových látok podľa troch faktorov: fyzické poškodenie, závislostný potenciál a dopad na spoločnosť. Alkohol získal vysoký počet bodov práve pre svoju návykovosť a spoločenskú nebezpečnosť. Prečo potom neexistuje rovnosť? Prečo má byť užívateľ drog stíhaný viac ako užívateľ alkoholu?

Osobne sa prikláňam k tretej ceste, neriešme zákony. Čo môžeme robiť? Mne veľmi pomáhalo, keď som cítila, že v spoločnosti niektorých ľudí môžem byť sama sebou a nebudem odsúdenia hodná. Ľudia v mojom okolí mi vytvorili bezpečné prostredie a ich motívy byť pri mne boli čisté, pravdivé. Pomáhali a vlastne doteraz mi to pomáha, ak ľudia hovoria vo vzťahu ku mne o svojom prežívaní. Z čoho majú strach a čoho sa boja, keď ja vo vzťahu k nim urobím alebo neurobím. Vždy to bude na konkrétnych ľuďoch ako prežijú svoj život. Klásť si môžme otázky: ako ja chcem v živote žiť? čoho sa bojím? Čo mám rád? Na druhej strane, ak tvrdím, že mám ľudí rád/rada: Čo môžem ja pre teba spraviť, aby ti bolo lepšie? Najlepšie je povedať práve to, nad čím vnútri v sebe rozmýšľame. Neokliešťovať sa všeobecnými pravidlami, čo je dobré a čo zlé. Čo práve cítite vo vzťahu k človeku je vždy to pravé a najlepšie. Zaujímajme sa o ľudí vo svojom okolí. Nebojme sa nežnosti, ľudskej bolesti. Podajme ruku, keď vieme o sebe, že na to máme. Zmeňme postoj k sebe samým. Zmení sa i celá naša spoločnosť. Verím, že sa časom vytratí diskusia o drogách ako takých. Téma „drogy“ sa stanú históriou starého sveta.

Marianna Kadlečíková