Informácie o zamestnaní tak ako sú prezentované, formou popisu pracovných činností sa budú líšiť od toho čo pracovník zažíva. Ak aplikujem fakty o pracovnom zaradení a skúsim sa ponoriť do úrovne prežívania, ukáže sa komplexnejší pohľad na pracovnú pozíciu.Fakt – výrobný manažér uspokojuje potreby zákazníka prostredníctvom, kvality, ceny a dodržiavania dohodnutých termínov. V praxi to však často krát znamená, že by mal aj so svojimi spolupracovníkmi slepo plniť priania klienta odsúhlasené obchodným oddelením.

V mnohých spoločnostiach panuje  povedomie, že zákazník je náš pán, ale je to skutočne správne? Ak zo strachu akceptujem tento princíp, dostávam sa  do pozície sluhu, od ktorého sa očakáva, že vytvorí tlak na ostatných nižšie postavených sluhov. Manažér je vtedy ten kto platí sám sebou. Využívanie moci sa v dnešných firmách považuje za samozrejmosť. Ja však namietam, že vo firemnom systéme takéto aplikovanie sily vlastne produkuje rezistenciu na opačnej strane. Následkom toho sa stáva proces neefektívny a skostnatený. Som presvedčený o tom, že zákazník  nepotrebuje dodávateľa ako služobníka, ale spoľahlivého a transparentného partnera. To že si to zainteresované strany neuvedomujú na situácii nič nemení. Niektorí obchodníci sa úspešne schovávajú za pózu, v ktorej hrajú, že im ide o zákazníka. Vo firmách je to používané ako zaklínadlo. Ja ponúkam aj iné motívy, ako napríklad uspokojenie svojich vlastných nenaplnených potrieb dôležitosti a uznania.

Dnešní manažéri sú donekonečna školení v tom ako manipulovať zamestnancov. Zastrašovacie taktiky považujú za absolútnu nutnosť pre prežitie firmy. Na druhej strane výrobní pracovníci vedú tichú záškodnícku vojnu za zachovanie svojho životného priestoru.  Unavení sú všetci. Nedávno som dostal od svojho šéfa nasrdenú otázku – Tak kto riadi túto výrobu?! V prvej chvíli som sa zľakol toho, že by som mohol vyzerať ako nekompetentný, tak som neisto odpovedal, že ja.  Neskôr som sa nad svojou reakciou zamýšľal a uvedomil som si, že to bola vystrašená odpoveď na nepresnú otázku. Podľa mňa, správna otázka by znela, kto riadi celú firmu? Odpoveď – ten kto manipuluje hlavným riaditeľom. Nekonečný kolobeh pokračuje znova a znova. Všetci visíme na neviditeľných špagátikoch, pričom na utkaní slučiek sme sa aktívne podieľali.

Majitelia považujú firmy za svoje deti, ktoré sa učia bicyklovať, ale ak nenadobudnú odvahu v tichosti pustiť sedadlo, tak sa stávajú skôr problémom ako riešením. Čoho sa boja? Boja sa o dieťa? Nie, ako vždy boja sa o seba. Neverím sebe, preto nie som ochotný ani veriť schopnostiam iných. Mnohé firmy sa správajú nepartnersky na všetkých úrovniach. Niekedy to má podobu okázalej podriadenosti voči klientovi. Bežne panuje  presvedčenie, že hlavným motívom fungovania v organizácii je zarábanie peňazí. Peniaze, ale nie sú skutočným motívom. Hybným mechanizmom je strach.

Za obrovský zdroj  konkurenčnej výhody budúcich firiem považujem možnosť pretrhnutia, alebo oslabenia mechanizmu strachu. Mojím želaním je, aby sa pracovníci vo firmách menej báli. Bariéry sa musia stávať viac priepustné. Ak sa človek nebojí, vie počúvať. Ľudský potenciál s ktorým pracuje rastie. Nadobudol som presvedčenie, že úspešný manažér bude napomáhať tomu aby si ľudia a veci v systéme nachádzali svoje prirodzené miesto. Sloboda a účelnosť idú potom v úzkom závese. Práve vtedy človek funguje  najefektívnejšie. Nič na tom nemení fakt, že je to zriedkavý úkaz. Je to možnosť ako s dlhodobou perspektívou vyrábať produkt, ktorý bude mať v  význam pre klienta i pre toho kto sa na tvorbe podieľal. Kto prvý preberie zodpovednosť za svoje strachy? Začať by mali predovšetkým pracovníci na riadiacich pozíciách, potom firmy prestanú byť miestom, kde ľudia sa ľudia zo všetkých síl snažia byť niekým iným.

Miro  Smolíček