Psychológia je mladá veda a ešte stále nedisponuje jednotnou teóriou s vysokou výpovednou hodnotou, ktorá by nachádzala uplatnenie aj v psychoterapii. Rôznorodo a nekonzistentne pôsobí množstvo čiastkových teórií a izolovaných konštruktov, vysvetľujúcich čiastkové fenomény psychického života. V súčasnosti existuje viac ako 400 rôznych spôsobov práce s človekom s cieľom psychoterapeutickej zmeny. Aj napriek rôznosti je každý z týchto prístupov postavený na princípoch a myšlienkach jednej z troch hlavných psychologických škôl.

Moje presvedčenie je, že jednotiaca teória je možná aj napriek tomu, že prežívanie a správanie je u jednotlivých ľudí veľmi rôznorodé a zatiaľ sa rôznorodo a nekonzistentne javia aj rozličné psychologické teórie. Domnievam sa, že absencia jednotiacej teórie potvrdzuje, že fundamentálne princípy, ktoré by reflektovali fungovanie človeka, ešte neboli dostatočne presne a obsažne pomenované. Podobne ako v teórii konfliktov. Akoby sme stále zotrvávali vo fáze popisu rôznych pozícií, ale stále chýba pomenovanie spoločného záujmu, kde sa stretávame. Rovnako vidím súčasné psychologické teórie – vytŕčajúce vrcholky veľmi členitého ľadovca, ktorý sa ešte nerozpoznaný nachádza pod hladinou.

V tomto článku by som rada obrátila vašu pozornosť na daseinanalytický prístup a hľadala miesta, kde sa daseinanalýza dokáže stretnúť s PCA. A zároveň by som rada prispela do diskusie k systemickým snahám a hľadaniu „nešpecifických premenných“ nielen v psychoterapii, ale aj v rámci širšej teórie. Zmysluplnou cestou je vracať sa k filozofii a uvažovaniu o základoch, na ktorých psychológia a vôbec veda stojí.

Miesto stretnutia filozofie a psychológie

Nie je bežné, že psychológovia a psychoterapeuti, rovnako ako vedeckí pracovníci iných odborov, zachádzajú za hranice (alebo skôr k základom) svojho vedného odboru, aby podrobili kritickému pohľadu relevantnosť vlastnej teórie poznania a metodológie.

Tu vidím užitočnosť filozofie ako miesta, odkiaľ je možné kriticky prehodnocovať teóriu poznania a metodológiu psychológie a psychoterapie. Rovnako pre mňa zostáva filozofia bohatým a relevantným zdrojom poznania o človeku. Nie vždy si uvedomujeme, že pojmy, ktoré psychológia a psychoterapia bežne využíva, pochádzajú práve z filozofie. Emócie, pudy, potreby, vedomie, nevedomie, vytesnenie, autentickosť, sebarealizácia, dokonca aj názov „psychológia“ nie sú „naším“ produktom.

Pre tému tohto článku som si vybrala práve daseinanalýzu, ktorá sa najjasnejšie vymedzuje vo svojich filozofických východiskách. Napriek tomu, že moje korene sú zapustené v prístupe PCA, je pre mňa daseinanalýza veľkou inšpiráciou. Pre mňa zrozumiteľnejšie a plnšie pomenováva moju osobnú skúsenosť spoznávania seba a iných.

Rada by som sa zamerala predovšetkým na metódu poznania, ktorú ponúka fenomenológia a Heideggerove kľúčové koncepty fundamentálnej ontológie, t.j. jeho porozumenie ľudskej existencii a niektorým miestam daseinanalýzy, kde vidím priestor na spoločné stretnutie s PCA.

Daseinanalýza bola svojho času, nakoniec ako mnoho iných psychologických prístupov, reakciou na klasickú psychoanalýzu, ktorá sa ukazovala ako zlyhávajúca pri liečbe niektorých psychiatrických pacientov. Jej počiatky sú vo Švajčiarsku v 40. a 50. rokoch minulého storočia, kedy svoje hlavné diela publikovali Ludwig Binswanger a Medard Boss. Jej myšlienky neskôr inšpirovali existenciálnu psychológiu v USA (Rollo May).

Východiská daseinanalýzy a porovnanie s niektorými konštruktami PCA teórie

Daseinanalýza sa hlási k odlišnej teórii poznania než využíva psychoanalýza alebo kognitívne-behaviorálny smer, ktoré zostávajú metodologicky poplatné prírodným vedám. Metódu poznania a poznávania prebrala z fenomenológie Edmunda Husserla ako adekvátnejšiu predmetu svojho poznávania, vzhľadom na to, že povaha psychického je odlišná od predmetne existujúcich objektov.

Fenomenológia hovorí, že realitou, ktorú poznávame, sú fenomény (javy), teda to, ako sa nám svet ukazuje. Toto ukazovanie sa sveta nejakým spôsobom zakúšame a vlastne samotným predmetom skúmania nie je svet o sebe, ale to, ako ho prežívame v našej bezprostrednej skúsenosti. Pre fenomenológiu je subjektívny zážitok relevantný alebo skôr jediný zdroj poznania.

Pre psychológiu a psychoterapiu to má niekoľko konzekvencií. Daseinanalýza sa orientuje predovšetkým na vnútorný zážitkový svet jednotlivca a rovnako na strane terapeuta, ako neskôr uvidíme, je pre jeho terapeutickú prácu významná práve jeho osobná skúsenosť a prežívanie pri klientovi. Každý klient je jedinečné indivíduum, nezaraditeľné do niektorej z diagnostických kategórií. Daseinanalýza sa domnieva, že faktografickým popisom klienta alebo jeho ťažkostí sa nepribližujeme k pochopeniu podstaty jeho trápenia, skôr naopak.

Neuznáva princíp lineárnej kauzality v psychickom dianí. Symptómy, správanie a iné „produkty“ klienta nevysvetľuje ničím iným, než sú oni samotné. Vnímateľné javy nie sú prejavom inej príčiny. To znamená, že nervový tik A nie je spôsobený traumou B a keď sa budeme zaoberať traumou B, nastane terapeutická zmena A. Neinterpretuje klientovi jeho ťažkosti a u klientov nehľadá „pôvodné“ príčiny, nesnaží sa odhaliť problém.

Napríklad, symptómy alebo snové obrazy nie sú zástupnými symbolmi niečoho iného. Zaujíma sa o celú štrukturálnu väzbu klientovej existencie – jeho bytia-vo-svete. V tomto zmysle neexistuje nevedomie, ktoré treba odhaliť. Ak nám niečo nie je zrozumiteľné, skôr nám chýbajú ostatné časti skladačky (a nie príčiny), ktoré dotvárajú kompletný obraz. Cestou je poznávanie všetkého, ako sa nám klient ukazuje. Postupné diferencovanie našej skúsenosti klienta na jednotlivé významy nás vedie až k úplnému rozpoznaniu jeho bytnosti.

V oblasti psychológie osobnosti nezovšeobecňuje a nehľadá typológie. Pre porozumenie utrpenia jednotlivého človeka ich nevidí ako nápomocné. Rovnako v oblasti diagnostiky sa nezaujíma o kategorizáciu symptómov a syndrómov a o klasifikáciu chorôb a porúch. Daseinanalytici sú presvedčení, že štruktúra prepracovanej teórie bráni otvorenosti ku svetu a porozumeniu ťažkostí klienta. Typológie a klasifikácie zastierajú jedinečnosť a individualitu klientovho prežívania a správania.

Nachádzam viac miest, kde sa daseinanalýza dokáže zjednotiť s PCA prístupom. Obidva prístupy disponujú jednoduchou psychologickou teóriou. Aj PCA sa dištancuje od klasifikácií, diagnostických kategórií alebo typologizácie osobnosti a nepovažuje ich za relevantné cesty porozumenia klientovi.

Čo sa týka poznávania reality, alebo v psychoterapii porozumeniu klientových ťažkostí, tiež vychádza z predpokladu, že človek má k dispozícii jedine svoj zážitok. Teda všetko to, čo sa deje v organizme ako dôsledok viscerálnych alebo senzorických dejov. Zážitok sa vždy vzťahuje k aktuálnej situácii a nie je súhrnom minulej skúsenosti. Tento zážitok je viac alebo menej prístupný uvedomeniu. Čím presnejšie dokážem symbolizovať svoje prežívanie, teda aktuálny zážitok, tým presnejšie si uvedomujem realitu zážitku, t.j. realitu toho, s čím sa stretávam. Neznamená to, že môj zážitok presne odráža realitu. Na základe uvedomenia – symbolizácie zážitku – tvorím hypotézy, ktoré potom v realite testujem. Čím presnejšia symbolizácia zážitku, resp. otvorenosť voči všetkým aspektom svojho fenomenologického poľa, tým adekvátnejšie hypotézy tvorím, a tým rýchlejšie a adekvátnejšie ich viem korigovať na základe nových zážitkov. Teda zdroj poznania sveta, tvorenia hodnôt a vlastnej morálky má základ v subjektívnom zážitku. Jednoducho povedané, čím viac som v kontakte so sebou (svojím prežívaním), tým viac som v kontakte aj s realitou.

Daseinanalytické bezprostredné vyjavovanie sveta tak, ako sa nám ukazuje, je podobné s presnou symbolizáciou zážitku vo vedomí. Ak nám zostáva niečo skryté a nerozpoznané, na vine nie je nevedomie, ale nepresná symbolizácia nášho zážitku, ktorý je z rôznych príčin skreslený.

Ďalším kľúčovým pojmom daseinanalýzy je dasein. Pojem dasein a celé filozofické pozadie je silne inšpirované nemeckým existencialistickým filozofom Heideggerom. Tak ako som už naznačila, daseinanalýza neskúma izolované prežívanie alebo správanie človeka, ale predmetom analýzy je celá existencia človeka – dasein (tu-bytie-vo-svete). Dasein je slobodným vyjadrením Bytia ako čistej možnosti „môcť byť“. Bytie je neosobné.

PCA teória pojednáva o veľmi podobnom konštrukte, ktorý vo svojom jazyku nazýva aktualizačná tendencia. Aktualizačná tendencia je vrodená sila organizmu, ktorá „pudí“ organizmus udržaťsa a rozširovať sa. Aktualizačná tendencia sa prejavuje vo všetkých živých organizmoch a v človeku sa prejavuje ako sebaaktualizácia, teda uskutočňovanie všetkých svojich možností. Je hybnou silou organizmu, ktorá ho „núti“ rozvíjať sa, rozširovať všetky svoje kapacity a smerovať k autonómii. Self je vlastne špecifickým „vyjadrením“ alebo „výsledkom“, ktorý nadobudla aktualizačná tendencia v tom ktorom organizme. Pričom v organizme sa nič nenachádza v podobe stavu. Prežívanie je dynamické a neustále sa meniace, jeden zážitok nasleduje za druhým. Rovnako aj zdravé self sa neustále mení na základe symbolizácie prežívaného zážitku.

Dasein je dynamické, vždy v pohybe, nemá topologickú štruktúru, vždy sa chce realizovať v úplnej jednote. Dasein je vždy vo vzťahu s inými spolubytiami a otvorené všetkým významom, ktorými môže byť oslovené. Na významy, s ktorými sa stretáva, z-odpovedá svojím bytím. Tým, že sa necháva osloviť významami, s ktorými sa stretáva, utvára svetavzťahy. Z týchto svetavzťahov vyplýva pre dasein starosť. Starosť kladie na dasein nároky.

Dasein sa podieľa na utváraní svojej existenciálnej situácie a z-odpovedá za realizáciu svojich možností. Dasein je otvorené, je vždy nedokončené a nepevné. Je vlastne evolučným procesom zrenia, ktoré ho vyťahuje z neosobného Ono. Povedané v psychologickej hantírke, z osoby sa stáva osobnosť.

Dasein je vždy bytím k smrti. Uvedomuje si svoju smrteľnosť a vedomie smrti ho burcuje k autentickému bytiu, tj. k plnej realizácii svojich možností, k otvorenosti, slobode a prevzatiu zodpovednosti za svoju existenciu a za čo najplnšie uskutočnenie svojich možností. Smer vývoja udáva pocit, ktorý mám teraz. Dasein sa rodí otvorené voči všetkým významom, s ktorými sa stretáva. Je otvorené voči svetu a otvorené realizácii všetkých svojich možností.

V PCA teórii hovoríme o otvorenosti voči zážitku. Keď sa človek necíti ohrozený, je otvorený celému svojmu zážitku, je schopný neskreslene symbolizovať celé prežívanie a všetky podnety, ktoré s ním súvisia. Zážitok je vždy tu a teraz, ako v tomto prítomnom momente hodnotím, čo sa so mnou deje. Dalo by sa povedať, že vedomie sa necháva osloviť všetkými významami, s ktorými sa stretáva.

Aktualizačná tendencia vedie organizmus k tomu, aby napĺňal nielen deficitné potreby, ktoré sú dôležité na udržanie organizmu, ale „pudí“ organizmus k prekročeniu aktálneho stavu. Najvyššie stojí potreba sebaaktualizácie, t.j. čo najplnšia realizácia potenciálu, ktorý má človek k dispozícii.

Tu sa mi ponúka Heideggerova myšlienka motívu – to, kvôli čomu sa hýbeme. Podľa neho motív nie je nutkavý, oproti Freudovmu nutkavému tlaku uspokojenia potreby. Motív je spätý so slobodou, nie je únikom od niečoho. V zásade sa hýbeme smerom k niečomu. Motivovaný človek je niečím oslovený. Neustále si vytvára vzťah k budúcnosti, tvorí intencie, zámery a tieto sú určované z budúcnosti. Motivácia nie je tlak, ale vzťah(?), smerom ku ktorému sa zaväzujeme, rozhodujeme. Tento vzťah k svojej budúcnosti ovplyvňuje prežívanie prítomnosti.

Maslow vo svojej teórii potrieb rozlišuje potreby deficitné a rastové. Deficitné sú tie, ktoré nás „tlačia“ k uspokojeniu. Prežívame nepríjemné napätie, ktoré potrebujeme redukovať. Sú to tie potreby, ktoré vo svoje teórii motivácie pomenováva Freud. Naopak, rastové potreby sú potreby, ktoré nás ťahajú. Je to slobodný pohyb smerom dopredu – slobodne a zodpovedne sa rozhodujem k niečomu. To, čím chcem byť, čo chcem vo svojom živote uskutočniť, ovplyvňuje to, čo prežívam teraz.

Základné charakteristiky dasein

Základné charakteristiky dasein (existenciály) sú – otvorenosť a spolubytie, časovosť a priestorovosť, dejinnosť, nastavenie, telesnosť a smrteľnosť.

Časovosť – čas vnímame podľa toho, ako ho využívame, akú kvalitu mu dáva naše správanie a prežívanie. Napríklad, v manickej nastavenosti bytia je minulosť aj budúcnosť zhrnutá do prítomného okamihu. V depresii je zreteľné uzavretie sa voči prítomnosti, anticipácia konca (smrti) ako prítomného a dominuje minulosť, z ktorej sa vytratili všetky radostné okamihy. Mať čas je vlastne spôsob bytia. Neuroticky nastavenému bytiu sa času nedostáva. Je časom chytené, stále niečo doháňa a „nemá čas“.

Vždy sa nejako vzťahujeme k minulosti, prítomnosti a budúcnosti – prirodzený rozdiel vidíme u detí a starých ľudí. Zdravé dasein je rovnomerne otvorené pre prítomnosť, minulosť aj budúcnosť.

Nastavenosť (nálady, emócie, city) – nie sú oddeliteľné od človeka, nedajú sa katarkticky odstrániť (vykričať), lebo sú sýtené vzťahom ku svetu. Vyladenosť (nastavenosť) je základ bytia, práve vyladenie dáva dasein jeho existenciu. Vždy sme nejako vyladení, stav nula neexistuje. Bytie neexistuje bez vyladenia, t.j. prežívania emócie. Vždy sme vo vzťahu, ktorý je nejako vyladený a vždy súvisí so spolubytím (s inými ľuďmi). Depresívne vyladené dasein prežíva smútok, nedostatok radosti a je stále nespokojné s daným stavom vecí.

Priestorovosť – dasein sa vždy nachádza v priestore. K danému priestoru sa vždy vzťahuje a svojím pobytom mu dáva kvalitu. Dasein obýva svet, priestor okolo seba mení, narába s predmetmi, ovplyvňuje všetko, s čím sa stretáva. Depresívne vyladené dasein neprekračuje hranice svojho vymedzeného priestoru, je stiahnuté a nerado opúšťa známy priestor v ústrety novému.

Časovosť, priestorovosť a vyladenie sú limity, ktorými je dasein neustále konfrontované.

Smrteľnosť – všetko, čo robíme, má punc nášho vzťahovania sa k smrti. Smrť je desivá svojou nehostinnosťou a cudzotou. Je časovo neurčená a osamelá. Nadmerná úzkosť u človeka nastupuje tam, kde nedochádza k sebauskutočňovaniu dasein. Bytie k smrti je spojené s úzkosťou aj preto, lebo smrť je stále prítomná. Vieme o svojom bytí ku konečnosti, vnímame ho každý deň ako zlyhania, frustráciu, limity vyladenosti, priestorové a časové. Vnímanie limitov a konečnosti je v rozpore s najvlastnejším fenoménom dasein, t.j. môcť byť – realizovať svoje možnosti v jednote.

Životný rozvoj je úloha a naopak tam, kde je rozvoju zabránené, udržanie života sa stáva nedôležité. Preto daseinanalýza uznáva právo človeka na samovraždu. Najväčšia úzkosť je nemožnosť existovať ako to, čo som.

V depresívne vyladených svetavzťahoch je smrť anticipovaná ako prítomná realita a preto každé snaženie postráda zmysel. Načo plánovať a riešiť, keď už som mŕtvy.

Telesnosť – daseinanalýza hovorí o telovaní svetavzťahov. Dasein totiž existuje na svete prostredníctvom tela. Každý telesný prejav je vždy vo vzťahu k niečomu, s čím sa stretávam. Choroba má vždy významový obsah. Každý symptóm, postihnutý orgán alebo funkcia hovoria o narušenosti v niektorej oblasti svetavzťahov. Ochorenie je výzvou, lebo poukazuje na nevyužívané možnosti. Telujeme limitovanú realizáciu možností svojho dasein. Svoju telesnosť poznávame pri inom človeku a vždy sme vo vzťahu k inej telesnosti. Daseinanalytici hovoria o umení telesného bytia. Je to schopnosť vnútornej zameranosti k telesnosti, mať citlivosť na vnímanie toho, ako sa ku mne prihovára moje telo.

Pri depresívnom vyladení človek „ustrnie“ aj po fyzickej stránke. Je nepohyblivý, málo pružný a ohybný.

Spolubytie – od prvej chvíle ako existujeme, existujeme v spolubytí s inými dasein. Naše bytie nie je oddeliteľné od existencii druhých ľudí. V každom momente sa vzťahujeme k iným ľuďom a tento vzťah má vždy nejakú emocionálnu kvalitu – je vyladený. Spolubytie prináša spoluzodpovednosť, ale aj spoluvinnu. Previnilosť vlastná dasein sa prejavuje aj v spolubytí – som dôvod v nedostatku dasein druhého – nenaplnil som úplne požiadavku / nárok, ktorá vyplynula z možnosti byť spolu. Nikdy totiž nedokážem úplne naplniť všetky možnosti spolubytia.

Depresívne nastavenie sa plne odovzdáva iným spolubytiam. Je tu pre všetkých, len pre seba nie. Vyprázdnenie a vyčerpanie ho vedie k opačnému extrému – izolovať sa a chániť od druhých spolubytí.

Úzkosť, vina, svedomie – základné fenomény dasein

Úzkosť, vina a svedomie najviac súvisia s ľudským utrpením. Pre daseinanalýzu sú základnými fenoménmi, ktoré sú od ľudskej existencie neoddeliteľné a žiadna terapia ich nedokáže – a ani by nemala mať ambíciu – úplne odstrániť.

Úzkosť jednak vyplýva z uvedomenia si vlastnej smrteľnosti. Sme bytím-ku-smrti a v každom momente vieme, že naša existencia je konečná. Všetky možnosti dasein nebudú a nemôžu byť plne uskutočnené. Rovnako je limitované naše spolubytie s inými. Vlastne, akoby nikdy nebolo možné existovať plne v súlade s bytnosťou dasein ako čistou možnosťou byť a uskutočňovať sa v jednote. Dasein je neustále konfrontované svojimi limitmi, ktoré dennodenne zažívame ako zlyhania, frustráciu a nedokončenosť. Vzniká teda napätie medzi „pudením“ plne byť a nemožnosťou plne byť.

Úzkosť vyplýva aj z faktu smrti ako takej. Je pre nás cudzia a nehostinná. Nie je to nič, čo by sme plne chápali, alebo s čím by sme mali skúsenosť.

Vina a pocit previnilosti nastupujú, ak sa prehrešíme voči norme, povinnosti alebo zákonu. Vina a úzkosť patria k dasein ako základné fenomény. V danom čase môžeme realizovať len jednu zo svojich možností a vždy v určitých hraniciach. Tak dostávame do vienka základnú previnilosť, na ktorej stoja ďalšie pocity viny. Vina v zmysle daseinanalýzy nie je hriech, ale dlh. Neustále sme v stave dlhu voči svojmu dasein. Pri žití ľudského života sa ho dopúšťame viac alebo menej.

Miera prežívanej viny súvisí s ľudským zrením. Zrenie je proces, v ktorom čím sme otvorenejší a slobodnejší, tým viac vidíme, rozumieme a akceptujeme, čo nám svet dáva a na to „z–odpovedáme“. Zodpovedáme za odpoveď na významy, ktorými nás svet oslovuje a s ktorými sa stretávame – to je zodpovednosť.

Ak sme nedospelí, tak nedávame odpoveď. Strácame seba bytie a zostávame závislí od vonkajšku. Nerozvíja sa naša osobnosť. Zotrvávame v neosobnom Ono – spôsobe bytia. Vinní sme, ak dlžíme niečo svoju bytiu. Ak nerealizujeme možnosti svojho dasein, prežívame vinu a zvyšuje sa naša úzkosť. Vzniká napätie medzi potrebou bytia realizovať sa a neumožnením tejto realizácie, pričom vedomie konečnosti bytia nikdy nemôžeme stratiť zo zreteľa. Odmietnutie zodpovednosti vedie k prehĺbeniu pocitu existenciálnej viny.

Čím väčšia je existenciálna vina, tým viac sa ozýva svedomie. Svedomie je výzva ku otvorenosti (otvorenosti svetu a významom), ku slobode (slobodne sa nechať oslovovať významami) a zodpovednosti (odpovedať a napĺňať nároky, ktoré vznikajú z oslovenia významom a zo spolubytia ako starosť).

Daseianalýza odlišuje falošné svedomie, ktoré vyplýva z nerealizovania požiadaviek stanovených zvonka, takých, ktoré nevychádzajú z môjho bytia. Moje neurotické bytie kladie na mňa nároky, ktoré nie sú totožné s tými, ktoré reálne vyplývajú z uskutočňovania mojich vlastných možností. Takéto správanie uvalí do ustrnutia moje vlastné dasein. Neurotické bytie vyžaduje poslušnosť. Je to neautentické bytie. Bytie stráca pohyb a vzďaľuje sa od dasein – to v nás vyvoláva pocit existenciálnej viny. Svedomie vlastne vyzýva ku slobode autentického bytia. Zo zúženia sa ozýva nerealizované bytie (dlh), je to výzva k spolubytiu s inými. Svedomie nás trvalo vyzýva k prijímaniu svojich možností, aby sa dasein rozvíjalo. Naopak, Nad Ja (morálka, zákony, internalizované príkazy spoločnosti, rodičov) – nás podriaďujú falošnému svedomiu. Čím viac sa riadime falošným svedomím a realizujeme nepravé bytie, tým viac sa zväčšuje existenciálna vina.

Podobný pohľad na ľudské fungovanie má PCA teória. Vyššie spomínaná aktualizačná tendencia sa totiž prejavuje aj v aktualizácii self, ktoré je výsledkom skreslene symbolizovaných zážitkov alebo len časti zážitkov. To znamená, že človek môže pociťovať silné „pudenie“ realizovať „falošné self“, teda také, ktoré presne nezodpovedá jeho skutočnému self. Čím je miera vzdialenia sa aktualizačnej tendencii (to, čo skutočne som – „pravé self“) a tendencii k sebaaktualizácii (to, čo si myslím, že som – „falošné self)) väčšia, tým väčšie je prežívané napätie, vzniká inkongruencia a zvyšuje sa anxiozita.

Obidva smery sú „obviňované“ z nevedeckosti. Obzvlášť daseianalýza je kritizovaná za filozofický a poetický jazyk. Z môjho pohľadu práve daseianalýza stojí na pevnejších a jasnejších základoch než iné prístupy, ktoré poznám. Je pravda, že ani jeden z týchto prístupov nedáva jasné vodítka alebo manuály, ako je to napr. u Beckovej KBT. Veľká časť terapeutickej práce je v daseinanalýze ponechaná na intuícii a v PCA na empatii a obidve pracujú systémom tu a teraz, a nestanovujú si žiadne terapeutické ciele, ani neuzatvárajú s klientom kontrakt. Myslím si, že psychológov a psychoterapeutov k preferencii „prepracovanej vedeckej teórie“, manuálom, klasifikáciám a potrebe typológií vedie strach. Strach, že by sa mohli stratiť v komplikovanom a chaotickom prežívaní a správaní klienta. Potrebujú sa oprieť o autoritu zvonka (teória, manuál), aby sa v terapeutickej situácii cítili istejšie.

Čo by sa psychológia mala naučiť od filozofie?

Na záver článku by som rada ešte raz obrátila pozornosť na kľúčové miesto, a tým je predovšetkým pohľad na metodologickú základňu, na ktorej stoja všetky psychologické smery. Je to ich odlišná teória poznania, ktorú využívajú pri uchopovaní podstaty fungovania ľudskej psychiky.

Psychológovia samotní stavajú limity v porozumení človeku a jeho psyché tým, že nepodrobujú kritickému uvažovaniu povahu vlastných nástrojov poznávania. V túžbe, ktorá sa datuje od prvopočiatkov vzniku psychológie ako vedy, odčleniť psychológiu od filozofie a obhájiť jej status medzi vedami, sa držia „objektivizujúcich“ metód, ktoré využívajú prírodné vedy. Máme obavy uznať subjektívnu skúsenosť ako relevantný zdroj poznania. Akoby sme sa stále nádejali, že pravda sa niekde vo svete nachádza a treba sa len správne natiahnuť a zvesiť ju z klinčeka ako popperovský tretí svet.

Osobne som presvedčená, že nič iné a hodnovernejšie ako vlastnú skúsenosť nemám. Prírodovedecká objektivita je snáď možná v prírodných vedách, ale nie pri poznávaní psychického, ktoré nie je trojdimenzionálnym objektom, ktorý zmeriame, odvážime a rozložíme na menšie a menšie časti. Nehovoriac o tom, že filozofi vedy by sa pravdepodobne dobre povabili už len nad slovným spojením „objektívne vedecké poznávanie“. To ale presahuje rámec tohto článku.

V psychoterapii sa zdá, že čím viac faktických informácií zisťujeme o klientovi, tým viac sa vzďaľujeme skutočnému porozumeniu a priblíženiu sa klientovi. Pri všetkom, čo je vyššie uvedené, si nemyslím, že by sme mali rezignovať na poznanie a objavovanie jednej pravdy o svete a v našom prípade o poznaní povahy psychického. Práve naopak. Pre mňa je zmysluplnou cestou práve fenomenologická metóda. To, čo nám je prístupné, je naša subjektívna skúsenosť a poznávanie toho, ako sa nám svet ukazuje. Ďalej vychádzam z presvedčenia, že svet, a teda aj pravda je len jedna. Cesta k jej objaveniu vedie podľa mňa cez mnohé a mnohé diskusie, v ktorých budeme konfrontovať svoje odlišné pohľady, odlišné „subjektívne skúsenosti“ a hľadať spoločnú platformu, na ktorej sa vieme stretnúť.

Viera Filipová

 

Použitá literatúra:

G. Condrau: Freud a Heidegger, Daseinanalytická teorie neuróz a psychoterapie

J. Rúžička: Péče o duši v perspektivách psychoterapie

J. Hlavinka: Daseinanalýza: setkání filozofie s psychoterapií

C.R. Rogers: Teória terapie, osobnosti a interpersonálnych vzťahov vytvorená v rámci Klientom-Centrovaného Prístupu (nepublikované, preklad C.R. Rogers: A theory of therapy, personality and interpersonal relationships, as developed in the Client-Centered Framework)