Je úplne jednoduché pre mňa ako psychoterapeuta zabŕdnuť do „susedovej“ záhrady a pokúsiť sa uvažovať o podobnostiach a rozdieloch medzi psychoterapiou a socioterapiou. Obe tieto disciplíny mi pripadajú ako dve cesty k tomu istému a predsa odlišnému cieľu, a síce ku zmene kvality života človeka, ktorému je ťažko, problémy ho dostávajú kdesi na okraj spoločnosti. Dôvody resp. príčiny môžu byť rôzne – prežívanie vnútorného strachu, úzkosť, samota alebo sociálna izolácia v podobe rôznych „sociálnych handicapov“ (drogová závislosť, choroba, asociálne správanie a následná penitenciárna starostlivosť atď.).

Zároveň sa mi zdá, že aj spôsoby práce sú veľmi podobné, napriek tomu sú odlišné. Povedal by som, že psychoterapia a socioterapia majú svoje samostatné polia záujmu a potom kus akéhosi spoločného prieniku, v ktorom sa stretávajú, možno aj prekrývajú a jedna druhú nahrádzajú, zastupujú. Pokúsim sa teda pomenovať to, čo vidím ako podobné a zároveň odlišné v oboch týchto disciplínach.

1. Cieľ – zmena kvality života

Prioritou oboch disciplín je pomoc ľuďom, ktorí sa dostali do ťažkej životnej situácie a sami si už nedokážu v tejto situácii pomôcť, ich kapacita riešiť problém nestačí, a preto sa obracajú na odborníka, s ktorým hľadajú riešenie a východiská. Psychoterapia postavená na princípoch humanistickej psychológie hovorí o tzv. inkongruencii ako dôsledku vysokej vulnerability (zraniteľnosti) a anxiozity (úzkosti) jedinca. Je to fáza života, kedy už nedokáže fungovať bez toho, aby mu každodenné bytie neprinášalo zranenia a úzkosť z toho, čo bude. Toto narúša jeho schopnosť komunikovať a spolupracovať so svojím základným sociálnym okolím (rodina, práca a pod.), pretože problémy ho zamestnávajú do tej miery, že sa nedokáže dostatočne koncentrovať a sústrediť na niečo iné okrem svojich ťažkostí. Zmena kvality života je teda to, čo vyššie nazývam spoločným prienikom. Psychoterapia a socioterapia sa odlišujú v tom, čo zachytáva definícia socioterapie vytvorená účastníkmi výberového konania výcviku v socioterapii v Prahe:

Socioterapia je medziodborový prístup k sociálnym vzťahom z hľadiska zmapovania, riešenia a spolupráce pri náprave sociálnych problémov, ktorý nevstupuje do najhlbšej intimity jednotlivca a poskytuje mu tak sociálne bezpečie.

Rozdiel je teda práve vo vstupovaní do intimity jednotlivca. Psychoterapia sa dotýka často tých najhlbších a najintímnejších miest klienta, čo socioterapia „nemusí“. Socioterapia je chápaná aj ako „preučenie“ sociálnej role a zmeny interpersonálneho správania prostredníctvom prežívania sociálnych interakcií v pomáhajúcom (nápravnom) prostredí, ako proces prinášajúci zmeny v správaní, ktoré majú pôvod v zážitku nových a uspokojivejších spôsobov interpersonálnych vzťahov. Dá sa povedať, že socioterapia viac zdôrazňuje modifikáciu prostredia a zlepšovania interpersonálnych vzťahov, než intrapsychických faktorov. Na internetovej stránke http://www.pantarhei.org/literat/uksoc01.htm je socioterapia definovaná takto:

Socioterapia je metodické riadenie živého prostredia skupiny klientov smerované k dosiahnutiu terapeutických cieľov tejto skupiny a je chápaná ako spôsob dosiahnutia terapeutických cieľov individuálneho klienta v rámci funkčnej jednotky, zvyčajne v prostredí klinickej terapie.

Rozdiel je teda zrejmý. Hoci obe disciplíny smerujú s klientom k zlepšeniu kvality jeho života, predsa možno badať odlišnosti.

2. Spôsob práce, používané postupy, techniky atď.

Aj psychoterapia, aj socioterapia majú individuálnu aj skupinovú formu práce (psychoterapeut/socioterapeut – klient, alebo sociálna skupina). Vymětal[1] hovorí, že: „Socioterapia zahŕňa prístupy a opatrenia, v ktorých sa využíva liečivý potenciál ľudskej spoločnosti. Je to teda pôsobenie ľudským prostredím a spoločenskými aktivitami v rámci primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencie porúch zdravia. Patria sem napr. aktivity uplatňované v komunitnej starostlivosti (chránené dielne a bývanie, kluby chorých atď.), ale aj mnohé činnosti, ktoré sú súčasťou terapeutických programov… (napr. terapia prácou, spoločné pohybové aktivity pacientov).“

Veľmi podobné aktivity ponúka aj psychoterapia, pričom možno k nim pridať aj rôzne psychohry (Junová spomína psychogymnastiku), dramaterapiu, arteterapiu, muzikoterapiu a pod., pomocou a prostredníctvom ktorých sa psychoterapeut spolu s klientom dostávajú bližšie k podstate a pochopeniu „mechanizmu“ problému, bližšie k sebapoznaniu a tým aj k vytvoreniu predpokladov pre terapeutický efekt.

V socioterapii sa výrazne viac využíva pomoc z najbližšieho sociálneho okolia klienta (rodina, priatelia, spolupracovníci), využíva sa dôvera klienta v toto okolie a zároveň vzťah okolia ku klientovi (majú ho radi, záleží im na ňom) a toto sa využíva pri jeho opätovnom zapojení do „normálneho“ života, o návrat.

3. Vzťah medzi psychoterapiou a socioterapiou

Ako som už naznačil vyššie, obe disciplíny sa čiastočne prelínajú a aj dopĺňajú. Veľa socioterapeutických aktivít, najmä skupinových, má výrazný psychoterapeutický náboj a potenciál. V terapii využíva práve to, čo sa zvykne nazývať účinné faktory psychoterapie (empatické načúvanie, kongruencia – autenticita terapeuta, pozitívne prijímanie, podpora interného rámca hodnotenia – interné centrum hodnotenia atď.). Rovnako tak nie je nič výnimočné, že obe sú vykonávanú súbežne. Využíva sa to veľmi úspešne napr. pri terapii závislostí, kedy sa pracuje aj individuálne psychoterapeuticky s klientom a potom aj socioterapeuticky s jeho rodinou, pričom neraz je „materiál“ zo socioterapie účinne využívaný v psychoterapii a psychoterapia zasa pôsobí podporne na socioterapiu.

V tejto súvislosti sa chcem ešte dotknúť otázky „indikovaného“ vzdelania psychoterapeuta a socioterapeuta.

V psychoterapii sa najčastejšie objavuje požiadavka VŠ vzdelania v odbore psychológia, medicína, liečebná alebo špeciálna pedagogika, sociálna práca, klinická logopédia a k tomu aj psychoterapeutický výcvik, supervízia (individuálna aj skupinová) a prax v zariadení poskytujúcom psychoterapiu.

V socioterapii sa azda ako najčastejšie objavuje požiadavka VŠ vzdelania v sociálnej pedagogike alebo SŠ vzdelania (tiež v pedagogike). Pri socioterapii nie sú požiadavky tak striktne a „úzko“ vymedzené, ako pri psychoterapii a mne sa to páči. Socioterapia ponúka viac dôvery v ľudskú blízkosť a altruizmus ako liečebný potenciál a oveľa menej sa uzatvára na „vlastnom“ piesočku. Ja mám skúsenosť s niekoľkými psychoterapeutmi, ktorí boli facilitátormi v mojom dlhodobom psychoterapeutickom výcviku a ktorí nemali VŠ vzdelanie, dokonca to boli ľudia s „ne-humanistickým“ vzdelaním a napriek tomu vedeli počúvať srdcom. Myslím si, že obmedzenia, resp. požiadavky a kritériá pre zápis do zoznamu psychoterapeutov, ktoré kladú stavovské psychoterapeutické organizácie na lokálnej alebo aj európskej úrovni, sú prežitkom a viac vyjadrením mocenského postoja, než skutočného záujmu o klienta a o dôveru v jeho liečivý potenciál.

Je sympatické, že popri psychoterapeutických dlhodobých výcvikoch sa začínajú objavovať aj výcviky pre socioterapeutov a objavujú sa aj aktivity o akési systémovejšie „podchytenie“ socioterapeutov (zoznam socioterapeutov) a pomoc v ich systematickom vzdelávaní (na Slovensku ponúka akreditovaný výcvik pre socioterapeutov napr. Inštitút psychoterapie a socioterapie pod názvom „Umenie socioterapie“).

Socioterapia je oveľa mladšia sestra psychoterapie, ale zapúšťa korene a rodí sa z nej odbor, ktorý bude potrebné začleniť aj do programu vzdelávania niektorých vysokých škôl a univerzít, veď napr. vzdelávanie sestier je pole, na ktorom sa vzdelávanie v socioterapii pýta priam nevyhnutne. Myslím si, že je iba otázkou času, kedy a ktorá z VŠ si to uvedomí ako prvá a ponúkne verejnosti komplexné psychoterapeutické aj socioterapeutické vzdelávanie. Predpoklady, záujem aj odborníci pripravení sú.

Ľudovít Dobšovič


[1] Úvod do psychoterapie, Praha, Portál, 2003