Pomáhajúce profesie majú svoj základ v intervenciách s jednotlivcom v rámci  sociálnych skupín, ktoré majú svoje zvláštnosti a osobitosti vyplývajúce so sociálneho, psychického alebo telesného zranenia klientov daného profesijného pôsobenia. Prax v oblasti pomáhajúcich profesií vyžaduje okrem tradičných metód a postupov aj alternatívne metódy a prístupy, medzi ktoré spadajú aj socioterapeutické intervencie a techniky. Komplexnosť a mnohostrannosť sociálnych problémov vyžaduje spoluprácu, kooperáciu, ale aj vymedzenie kompetenčných hraníc vedných disciplín i pomáhajúcich profesií, ako je sociálna práca, sociálna pedagogika, sociálna andragogika a socioterapia. Vzájomný vzťah uvedených vedných disciplín je charakterizovaný orientáciou vedeckého výskumu na aktuálne praktické problémy jednotlivca, jeho sociálnej skupiny a spoločnosti, pričom je možné hovoriť o vzájomnej interdisciplinarite a otvorenosti v zmysle, že každá z týchto oblastí sa zaoberá intervenciou do procesu socializácie jednotlivca, do jeho sociálnych problémov, vrátane sociálno-patologických javov. Z hľadiska väzby na prax sa však dá hovoriť o nasledovných odlišnostiach a kompetenčných hraniciach jednotlivých disciplín:

  1. Sociálna práca sa realizuje v nadväznosti na aktuálnu sociálnu politiku štátu (presne sú zadefinované cieľové skupiny, politika zamestnanosti, ekonomická politika atď.)
  2. Sociálna pedagogika a sociálna andragogika sa realizujú v súlade s politikou výchovy a vzdelávania štátu (rozvojové tendencie spoločnosti, Memorandum celoživotného učenia..prípadne doplniť iné)
  3. Socioterapia sa realizuje v súlade so sociálnou politikou štátu, avšak vyžaduje pružnosť v rozpoznávaní aktuálnych sociálnych problémov nielen klienta, ale aj jeho sociálneho okolia.

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov definovala sociálnu prácu ako preventívnu socioterapeutickú činnosť zameranú na riešenie problémov, ktoré presahujú problémy jednotlivca, skupiny a komunity a týkajú sa života spoločenských celkov. Materiálna základňa sociálnej pomoci je legislatívne vymedzená ako poskytovanie sociálnych služieb a dávok, tiež ako výchovná a poradenská činnosť sociálnych pracovníkov, ktorí pracujú s klientom bezprostredne. Kým oblasti pôsobenia aj profesijné kompetencie sociálneho pracovníka sú legislatívne jasne vymedzené, termíny socioterapia socioterapeut sa zatiaľ nevymedzujú. Zákon o sociálnej pomoci č.195/1998 Z.z. hovorí iba o sociálnej pomoci a o zabezpečení integrácie občana do spoločnosti.

Podstatné však je, že vznik socioterapie ako samostatného vedného odboru je reakciou  požiadaviek súčasnej praxe pomáhajúcich profesií, kedy klientom nie je iba jednotlivec, ale celá sociálna skupina či komunita. Na rozdiel od psychoterapie nepreniká do intimity jednotlivca, skôr sa dá hovoriť o terapii klientových sociálnych vzťahov. Etablovanie socioterapie ako preventívnej a terapeutickej činnosti sociálnych javov a vzťahov v rôznych oblastiach pomáhajúcich profesií, si vyžaduje špecifickú profesijnú prípravu. Socioterapeut musí disponovať takými osobnostnými kvalitami a kompetenciami, ktoré ho umocňujú sprevádzať klienta v jeho ťažkej životnej situácii, ktorá je dôsledkom buď jeho spôsobu života, alebo jeho hendikepu. Účelom socioterapie na rozdiel od sociálnej práce nie je pomoc, ale spolupráca. Tá vychádza z klientových aktuálnych potrieb a tiež z potrieb jeho okolia. Socioterapeutické postupy nie sú jednostranne orientované na klienta, ale sú založené na vzájomnej interakcii socioterapeuta a klienta, na dynamike ich vzájomného vzťahu a na bazálnej dôvere v liečivý potenciál vzťahu týchto ľudí.

Úlohou socioterapie je mobilizácia klientových vnútorných kapacít, ktoré reálne jestvujú a ktoré vedú k jeho sociálnej integrácii, k obnoveniu jeho vzťahov a tiež k vytvoreniu takých sociálnych kontaktov, ktoré posilňujú jeho prispôsobivé sociálne správanie. Socioterapeut je v pozícii terapeuta v širokom slova zmysle okrem profesijných kompetencií musí disponovať takými osobnostnými kvalitami, ktoré mu nebránia sprevádzať klienta v jeho prežívaní a ktoré ho umocňujú na to, aby mu poslúžili ako dostatočne zrelý model kvalitného života.

Profesijnou oblasťou pomáhajúcich profesií sú neraz také životné situácie, v ktorých vplyv sociálnej skupiny, hendikepu, či náhlej životnej udalosti spôsobujú veľký deficit v psychickom alebo fyzickom rozvoji. Nie je možné nebrať do úvahy zvýšenú zraniteľnosť týchto ľudí, ktorým často chýba emocionálny a posilňujúci vzťah, v rámci ktorého by mohli postupne nachádzať a budovať svoj vlastný spôsob života a fungovania. Tieto vzťahy sú základným predpokladom na prevenciu proti rozrastaniu sociálno-patologických javov, nežiaduceho a neprispôsobivého správania, na ich zmiernenie, alebo dokonca odstránenie.

Socioterapia teda nachádza uplatnenie v každej profesii, ktorá sa prioritne zameriava na medziľudské vzťahy, kde je potrebná liečba, rehabilitácia alebo sanácia sociálnych vzťahov klienta a jeho spoločenstva. Ak sa človek z rôznych dôvodov ocitá v  pozícii klienta, teda toho, komu je potrebné poskytovať pomoc alebo podporu (zdravotnícka starostlivosť, sociálna starostlivosť, resocializačná starostlivosť, opatrovateľská a ošetrovateľská starostlivosť…) je na mieste uvažovať o poskytovaní socioterapie, ktorá môže prebiehať paralelne s ostatnými aktivitami a činnosťami v rámci tzv. pomáhajúceho vzťahu.

Lívia Lozsi