Person-Centred Approach (PCA) je na Slovensku známy aj ako Človekom-centrovaný prístup (prípadne ako Na človeka zameraný prístup, ale aj tzv. rogersovský prístup). Je výsledkom dlhoročnej sústredenej práce Carla R. Rogersa (1902-1987) a jeho spolupracovníkov. V čase svojho vzniku (1940-1960) bol PCA považovaný za veľmi radikálny, ak nie priam revolučný.

Pôvodne bol tento prístup popisovaný a nazývaný ako nedirektívny. Bolo tým zdôrazňované, že terapeut aj napriek svojmu teoretickému a odbornému vzdelaniu a poznatkom nie je expert na problémy klienta (PCA nepoužíva označenie „pacient“, ale hovorí o „klientovi“). Teoretické východisko PCA stojí na základnej hypotéze, že v každom živom organizme (teda aj u zvierat a rastlín) jestvuje tzv. aktualizačná tendencia. Je to vrodená tendencia organizmu rozvíjať všetky svoje kapacity takým spôsobom, ktorý slúži udržiavaniu alebo rozširovaniu organizmu. Zároveň treba zdôrazniť, že aktualizačnú tendenciu považuje PCA za jediný motív bytia – organizmus ako celok, a iba organizmus ako celok, prejavuje aktualizačnú tendenciu, nejestvuje žiadny iný zdroj energie alebo akcie v systéme.

Dôležitou súčasťou tejto teórie je predpoklad, že v určitom psychologickom prostredí sa napĺňa osobný potenciál jednotlivca, ktorý zahŕňa družnosť, potrebu byť s inými ľuďmi, vytvárať blízkosť a vzájomnosť. Obsahuje tiež potrebu poznávať okolitý svet (byť otvorený skúsenosti), dôverovať a byť dôveryhodný, tvoriť, prejavovať súcit, porozumenie a prijatie, byť samým sebou vo svojej pravde.

Psychologické prostredie, ktoré Rogers opisuje, je prostredie, v ktorom sa jedinec fyzicky aj psychicky cíti bezpečne a neohrozovaný. Takéto prostredie je podľa neho možné dosiahnuť tak, že vo vzťahu s iným človekom vyjadríme hlboké porozumenie (empatiu), prijatie (bezpodmienkové pozitívne prijímanie) a autenticitu (kongruenciu).

Hoci bol PCA pôvodne vyvinutý ako prístup k psychoterapii (postupne sa stal oveľa viac známy ako Človekom/klientom-centrovaná terapia/poradenstvo), Rogers a jeho kolegovia si začali uvedomovať, že by mohol byť aplikovaný aj v iných oblastiach každodenného života, v ktorých sú dôležité a významnú úlohu zohrávajú medziľudské vzťahy – vo vzdelávaní, manažmente, starostlivosti o deti a pacientov, pri riešení konfliktov.

V súčasnosti používa poznatky PCA ako hlavnú zásadu vo svojej každodennej práci s klientmi veľmi veľa ľudí, i keď nie sú psychoterapeutmi alebo profesionálnymi poradcami. Ukazuje sa, a prax každodenného života to opakovane potvrdzuje, že PCA je „univerzálny“ prístup všade tam, kde vstupuje jedinec do medziľudských vzťahov a kde od dobrých medziľudských vzťahov záleží, či zúčastnení ľudia budú úspešní, efektívni a spokojní.

Aj keď sa stručný opis PCA zdá byť jednoduchý a zrozumiteľný, mnohí absolventi PCA výcvikových programov potvrdzujú, že jeho využívanie v praxi je oveľa zložitejšie. PCA totiž nie je založený na používaní konkrétnych techník, návodov a rád, ale predovšetkým na osobných kvalitách terapeuta (pedagóga, manažéra, vychovávateľa, lekára, sestry…). Je to spôsob bytia. Zjednodušene možno povedať, že hlavným „nástrojom“ terapie je samotný terapeut a jeho empatický, prijímajúci a autentický prístup ku klientovi – otvorenosť prijímať a byť s iným človekom v jeho najhlbšej podstate a prijímať seba samého aj klienta takého, aký v skutočnosti je, byť sám sebou.