Nie je jednoduché nájsť podobnosť a rozdiely medzi socioterapiou a psychoterapiou a dostatočne presne ich voči sebe vymedziť. Problém spôsobuje najmä ich úzke prepojenie a súčinnosť v terapeutickej praxi a aj fakt, že obe používajú veľmi podobné spôsoby práce, i keď v konečnom dôsledku sú predsa len odlišné. Dalo by sa povedať, že socioterapia a psychoterapia majú jednak svoje samostatné polia záujmu a potom aj veľkú časť spoločného prieniku, v ktorom sa stretávajú, prekrývajú, ba niekedy aj jedna druhú nahrádzajú, zastupujú. Javia sa nám ako dve rozdielne cesty k tomu istému cieľu, a síce ku zmene kvality života človeka, ktorá je znížená, a tak narúša a komplikuje život človeka alebo naň pôsobí až deštruktívne.

Na stránke nadácie A foundation for INTERdependence možno nájsť takéto odlíšenie socioterapie a psychoterapie: „Socioterapia sa od psychoterapie odlišuje predovšetkým inou koncentráciou na psychiku jednotlivca. Psychoterapia sa koncentruje na vnútorný svet jednotlivca a na kvalitu jeho interpersonálnych vzťahov. Socioterapia túto koncentráciu rozširuje aj o recipročné vzťahy medzi vnútorným svetom jedinca s jeho interpersonálnymi vzťahmi a kvalitou spoločenského, kultúrneho a celkového života, do ktorého je jedinec vsadený. Pre potreby odlíšenia môže byť psychoterapia popísaná ako koncentrovanie sa na psychológiu jedného, kým socioterapia ako koncentrovanie sa na psychológiu mnohých (psychology of the many).“

Iné chápanie odlišnosti medzi socioterapiou a psychoterapiou ponúka Slabová, pričom vychádza zo zarámcovania oboch odborov a z kontextu jej poskytovania: „Socioterapia sa líši od psychoterapie nie výhradne nejakými znakmi u osôb, ktorým je poskytovaná (nedá sa povedať: pre tohto klienta bude vhodnejšia psychoterapia a pre iného socioterapia), ale predovšetkým kontextom, v ktorom je poskytovaná. Rozdiel sa ukáže, až keď sa zameriame na všeobecnejšie zarámcovanie oboch odborov v rámci ľudského spoločenstva.“ (Slabová, 2009). Hovorí tiež, že socioterapia zahŕňa širšiu škálu foriem a metód jej poskytovania, ako napr. individuálna alebo skupinová socioterapia (socioterapeutické kluby združujúce ľudí s rovnakou „diagnózou“ – závislosti, psychotici, stomici a pod.), rehabilitácia a preučovanie (konkrétne tréningy a učenie sa novým vzorcom správania) a ďalšie. Popri tom zdôrazňuje fakt, že psychoterapia pracuje prevažne s jednotlivcom a s jeho osobným vnútorným rámcom na rozdiel od socioterapie zahŕňajúcej do spolupráce celý sociálny systém klienta.

Spolupôsobenie sociálneho systému zdôrazňuje aj Vymětal, ktorý hovorí, že sociálny vývoj, resp. rast je úzko spojený so vzťahmi jedinca k svojmu sociálnemu okoliu a domnieva sa, že všade, kde je indikovaná psychoterapia, je zároveň indikovaná aj socioterapia a naopak. (Vymětal, 2003) My v tejto súvislosti a v duchu jeho slov pripodobňujeme vzťah medzi socioterapiou a psychoterapiou vzťahu dvoch sestier, z ktorých psychoterapia je tá staršia, ktorá „zaúča“ mladšiu (socioterapia) a pomáha jej. Množstvo socioterapeutických aktivít, najmä skupinových, má výrazný psychoterapeutický náboj a potenciál. Socioterapia neraz využíva práve to, čo sa zvykne nazývať účinné faktory psychoterapie (empatické načúvanie, kongruencia – autenticita terapeuta, pozitívne prijímanie, podpora interného rámca hodnotenia – interné centrum hodnotenia atď.). Rovnako tak nie je vôbec výnimočné, že obe sú vykonávané súbežne. Využíva sa to veľmi úspešne napr. pri terapii závislostí, kedy sa pracuje aj individuálne psychoterapeuticky s klientom a potom aj socioterapeuticky s jeho sociálnym systémom, pričom neraz je „materiál“ zo socioterapie účinne využívaný v psychoterapii a psychoterapia zasa pôsobí podporne na socioterapiu.

Iné, skôr klinické (možno by sa dalo povedať medicínske) vnímanie rozdielu medzi socioterapiou a psychoterapiou naznačuje Bierenbroodspot (hovorí o pacientoch, nie o klientoch) a hlavnú odlišnosť charakterizuje takto: „Socioterapia sa od psychoterapie líši v tom, že socioterapia terapeuticky využíva prostredie… ako model, ktorý pacienta konfrontuje s jeho ‚vonkajším svetom.‘ Ako prtiklad, počas psychoterapie je pacient konfrontovaný so svojím ‚vnútorným svetom.‘“ (Bierenbroodspot, 1969) Prepojenie, resp. šírka vzájomného prieniku socioterapie a psychoterapie sa teda opakovane potvrdzujú a aj prax zreteľne naznačuje, že jedna bez druhej sú iba ťažko (ak vôbec) predstaviteľné, vzájomný vzťah medzi nimi akoby ich predurčoval k spolupráci. Nevieme si predstaviť vykonávanie socioterapie bez psychoterapeutických znalostí, prípadne bez niektorých psychoterapeutických techník, postupov a pod. Opačne to však neplatí v takom istom rozsahu, psychoterapiu možno vykonávať bez podrobnejších znalostí socioterapie. Hoci je ich vzájomné prepojenie veľmi úzke, predsa len možno nájsť to, čo ich odlišuje a zároveň aj spája:

  1. Zmena kvality života
    Prioritou oboch disciplín je pomoc ľuďom, ktorí sa dostali do ťažkej životnej situácie a sami si už nedokážu v tejto situácii pomôcť. Ich kapacita riešiť problém nestačí, a preto sa obracajú na odborníka, s ktorým hľadajú riešenie a východiská. Psychoterapia postavená na princípoch humanistickej psychológie hovorí o tzv. inkongruencii ako dôsledku vysokej vulnerability (zraniteľnosti) a anxiozity (úzkosti) jedinca, ktorý v tejto fáze života už nedokáže fungovať bez toho, aby mu každodenné bytie neprinášalo zranenia a úzkosť z toho, čo bude. Významne býva narušená schopnosť komunikovať a spolupracovať so svojím základným sociálnym systémom (pozri definíciu sociálneho systému nižšie v slovníku), pretože problémy ho zamestnávajú do tej miery, že sa nedokáže dostatočne koncentrovať a sústrediť na niečo iné okrem svojich ťažkostí. Zároveň je toto vzájomné fungovanie často narúšané aj vzájomnou nedôverou, niekedy až neochotou spolupracovať. Zmena kvality života je teda to, čo vyššie nazývam spoločným prienikom.
    Zaujímavo zachytili odlišnosť socioterapie a psychoterapie účastníci úvodného stretnutia výcviku v socioterapii v Prahe. (Pracovný materiál z úvodného stretnutia a výcviku v socioterapii, 2009): „Socioterapia je medziodborový prístup k sociálnym vzťahom z hľadiska zmapovania, riešenia a spolupráce pri náprave sociálnych problémov, ktorý nevstupuje do najhlbšej intimity jednotlivca ako psychoterapia a poskytuje mu tak sociálne bezpečie.
    Domnievam sa, že zachytili hlavný rozdiel, ktorým je miera, resp. hĺbka vstupovania do intimity a vnútorného sveta klienta. Psychoterapia sa dotýka často tých najhlbších a najintímnejších miest klienta, čo socioterapia „nemusí“, zostáva viac „na povrchu“, pretože sa zameriava predovšetkým na terapiu vzájomných sociálnych vzťahov a funkčnosť týchto vzťahov a sociálneho systému klienta.
    Podobne je zachytená odlišnosť v definícii socioterapie, ktorá ju chápe ako smerovanie k terapeutickému cieľu – k funkčnému celku „jednot- livec – skupina“ (sociálny systém).
    Podobnosťou teda je cieľ práce – zmena kvality života. Odlišnosťou je miera intimity vo vzťahu klient – socioterapeut/psychoterapeut.
  2. Spôsob práce
    Obe disciplíny majú individuálnu aj skupinovú formu práce (socioterapeut/psychoterapeut – klient, alebo socioterapeut/psychoterapeut – klient + jeho sociálny systém). Vymětal (2003) hovorí: „Socioterapia zahŕňa prístupy a opatrenia, v ktorých sa využíva liečivý potenciál ľudskej spoločnosti. Je to teda pôsobenie ľudským prostredím a spoločenskými aktivitami v rámci primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencie porúch zdravia. Patria sem napr. aktivity uplatňované v komunitnej starostlivosti (chránené dielne a bývanie, kluby chorých atď.), ale aj mnohé činnosti, ktoré sú súčasťou terapeutických programov… (napr. terapia prácou, spoločné pohybové aktivity pacientov).“
    Veľmi podobné aktivity ponúka aj psychoterapia, pričom k nim možno pridať aj rôzne psychohry, dramaterapiu, arteterapiu, muzikoterapiu, psychogymnastiku a pod., pomocou a prostredníctvom ktorých sa psychoterapeut spolu s klientom dostávajú bližšie k podstate a pochopeniu „mechanizmu“ problému, bližšie k seba-poznaniu a tým aj k vytvoreniu predpokladov pre terapeutický efekt.
    V socioterapii sa pri opätovnom zapojení klienta do „normálneho“ života výrazne viac využíva potenciál sociálneho systému klienta, sila vzájomnej dôvery medzi klientom a sociálnym systémom, spolupatričnosť a vzájomnosť.
    Podobnosťou je používanie rovnakých postupov, techník a metód, odlišnosťou je ich cielenosť a ich posolstvo pre klienta a jeho sociálny systém (v tomto zmysle záleží samozrejme aj na ich vhodnom a adekvátnom výbere vzhľadom na vytýčený cieľ  socioterapie/psychoterapie).
    Hoci je socioterapia mladšia „sestra“ psychoterapie, zapúšť a pevné korene a rodí sa z nej samostatný odbor, ktorý bude potrebné časom začleniť aj do programu vzdelávania univerzít a vysokých škôl (napr. vzdelávanie sestier je pole, na ktorom sa vzdelávanie v socioterapii pýta priam nevyhnutne). Myslíme si, že je iba otázkou času, kedy a ktorá z univerzít si to uvedomí ako prvá a ponúkne verejnosti seriózne komplexné psychoterapeutické aj socioterapeutické vzdelávanie. Predpoklady a záujem sú, aj ľudia sú pripravení.

 

Lozsi, L. a kol.: Socioterapia, Asociácia socioterapie a psychoterapie, Bratislava 2013